Pôst je jednou z najstarších a najúctyhodnejších zvyklostí v Cirkvi, ktorá k nám prišla skrze „neprerušenú tradíciu“ (svätý Bazil, Homília o pôste I, 5).

V byzantskom obrade máme rôzne dni a obdobia pôstu, ale v tomto článku sa obmedzíme na pôst pre Paschou, ktorý je známy ako Veľký pôst. Nazýva sa Veľký pôst nielen pre svoju dĺžku (sedem týždňov), ale hlavne pre svoj význam pre duchovnú obnovu veriacich. V cirkevnej slovančine sa Veľký pôst nazýva Svjata Četyredesiatnica, čo znamená Svätá Štyridsiatnica, kým v angličtine sa nazýva Lent, čo pochádza z anglosaského slova Lencten, ktoré znamená jar. Veľký pôst možno opísať ako štyridsaťdňové obdobie modlitby, pokánia a duchovných cvičení v príprave na správne slávenie Paschy.

Veľký pôst, ako ho poznáme dnes, je výsledkom veľmi zložitého historického vývoja, ktorého nie všetky etapy boli dosiaľ dostatočne objasnené. Zdá sa, že v druhom storočí Cirkev poznala len veľmi krátky pôst (jeden alebo dva dni) pred Paschou. V treťom storočí sa pôst pred Paschou rozšíril na celý týždeň, ktorý poznáme pod názvom Strastný alebo Svätý týždeň (porov. Didascalia XXI, 24). 

Prvá zmienka o Štyridsaťdňovom pôste sa nachádza v 5. kánone Nicejského koncilu (r. 325). Od tej doby o Štyridsaťdňovom pôste hovoria mnohí cirkevní otcovia a svätý Atanáz Alexandrijský († 373) neváha povedať: „Kto zanedbáva dodržiavanie Štyridsaťdňového pôstu,  ten nie je hoden sláviť paschálny sviatok“ (porov. Sviatočné listyXIX, 9).

Laodicejská synoda (okolo roku 360) po prvýkrát zaviedla prísnu povinnosť štyridsaťdňového pôstu pred Paschou. Na konci štvrtého storočia bol Veľký pôst, medzi Grékmi známy ako Tessaracoste (Štyridsať dní) a medzi Rimanmi ako Qudragesima, všeobecne dodržiavaný v celej Cirkvi.

Počiatky Veľkého pôstu siahajú do štvrtého storočia, ale nie je možné určiť, kedy, kde a prečo bola táto úctyhodný zvyklosť zavedená. Pôvod Veľkého pôstu treba hľadať v súvislosti s inštitúciou katechumenátu.

Raná cirkev, ktorá ustanovila Paschu za slávnostný deň krstu, podrobovala kandidátov na krst (katechumenov) intenzívnej duchovnej príprave počas predpaschálneho obdobia. Aby ich povzbudili, krstní rodičia, príbuzní a priatelia katechumenov sa postupne začali zúčastňovať na ich každodenných duchovných cvičeniach, ako to dosvedčuje svätý Justín Mučeník:

„Tí, ktorí veria v pravdivosť nášho učenia, sa najprv zaviažu žiť podľa tohto učenia. Potom ich učíme, ako sa modliť a prosiť Boha pôstom o odpustenie svojich hriechov; a my (veriaci) sa modlíme a postíme spolu s nimi.“ (porov. Prvá Apológia, 61)

Mojžiš (Ex 24, 18; 34, 28) a po ňom Eliáš (1 Kr 19, 8) sa pripravovali na stretnutie s Pánom modlitbou a štyridsaťdňovým pôstom. Podľa ich vzoru sa aj príprava katechumenov predĺžila na štyridsať dní, ako o tom svedčí Euzébius Cézarejský († 339): „Podrobujeme sa štyridsaťdňovému cvičeniu ako príprave na paschálny sviatok podľa vzoru svätých Mojžiša a Eliáša“ (porov. Paschálna slávnosť, 4).

Rozhodujúci vplyv na zavedenie pôstu pre Paschou mal príklad nášho Spasiteľa, ktorý strávil štyridsať dní pôstom na púšti (Mt 4, 1 – 11), ako to naznačuje dokument zo štvrtého storočia: „Štyridsaťdňový pôst sa má zachovávať na pamiatku spôsobu života nášho Pána a jeho zákonov.“ (porov. Apoštolské konštitúcie V, 13)

Pôvodne sa štyridsaťdňové obdobie počítalo od Veľkého piatka, dňa, keď sa slávila Pascha ukrižovania, a potom sa predĺžilo na šesť týždňov. Keď v Konštantínopole predsunuli slávnostný krst z Paschy na Lazárovu sobotu, pôstne obdobie prípravy sa muselo tiež predsunúť o jeden týždeň. Podľa byzantskej praxe sa tak Veľký pôst začínal sedem týždňov pred Paschou a končil sa v piatok pred Lazárovou sobotou. 

Na večierni Lazárovej soboty spievame: „Ukončili sme blahodarných štyridsať dní (pôstu) a úpenlivo Ťa, Priateľ človeka, prosíme, daj nám vidieť Svätý týždeň tvojich strastí a chváliť tvoje dielo (vykúpenia).“ Liturgicky sa teda náš Veľký pôst končí v piatok pred Lazárovou sobotou a trvá presne štyridsať dní.

Svätý týždeň sa v byzantskom obrade považuje za „osobitný týždeň“ a prísne vzaté nie je zahrnutý do Štyridsaťdňového pôstu, ako uvádza svätý Ján Zlatoústy: „Konečne sme sa dostali na koniec svätých štyridsiatich dní a s Božou pomocou sme dosiahli tento Veľký (Svätý) týždeň. Prečo tento týždeň nazývame veľkým? Pre veľké a neopísateľné dobrodenia, ktorých sa nám počas tohto týždňa dostalo“ (porov. Homília na Genezis XXX, 1).

V rímskom obrade bol Svätý týždeň zahrnutý do pôstneho obdobia a pôstne obdobie trvalo šesť týždňov. Neskôr však, keď boli na Západe od pôstu oslobodené nedele v pôstnom období, pôst trval len ​​tridsaťšesť dní. Táto situácia bola napravená v 7. storočí pridaním ďalších štyroch pôstnych dní na začiatku pôstneho obdobia, pričom prvým dňom pôstu bola Popolcová streda. To je dôvodom odlišnosti v prvom dni pôstu medzi byzantským a rímskym obradom.

Podľa byzantskej tradície sa pôstna disciplína skladá z troch samostatných častí; 1. telesný alebo vonkajší pôst, ktorý zahŕňa zdržiavanie od určitých jedál, nápojov a zábavy; 2. duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý pozostáva zo zdržiavania sa „všetkého zla“ – hriechu; 3. duchovná obnova, ktorá sa dosahuje praktizovaním čností a dobrých skutkov.

Telesný pôst, nazývaný aj asketický pôst, sa vyvinul najmä pod vplyvom mníšskej disciplíny a stal sa veľmi prísnym, ako to opisuje svätý Teodor Studita († 826): „Počas Veľkého pôstu jeme len raz denne, okolo deviatej hodiny (t. j. o 15:00 hod.), pričom konzumujeme iba suché jedlo a zeleninu bez oleja; nepijeme ani víno, s výnimkou soboty a nedele, keď je povolené jesť aj ryby. Počas Veľkého (Svätého) týždňa zachovávame, nakoľko je to možné, úplný pôst bez vína a oleja až do noci (Svätej) soboty.“ (porov. Chron. Katech. 9)

Svätý Teodor, ktorý dodržiaval umiernenú mníšsku disciplínu, dáva nasledovnú radu: „Čo sa týka množstva a kvality jedla, mal by si sa postiť toľko, koľko tvoje telo dokáže zniesť.“ (porov. Epištolár, 1. II, 135. list) Ten istý princíp by sa mal uplatňovať aj dnes, keďže naše pôstne pravidlá predpisujú len symbolický pôst.

Aby sa počas pôstu vytvorila atmosféra modlitby, Otcovia trvali na úplnej zdržanlivosti od všetkých druhov zábav, t. j. od hudby, tanca, večierkov počas pôstu (porov. Homília proti opilcom, 1 – 2), a svätý Ján Zlatoústy karhal tých, ktorí sa počas Veľkého pôstu „opovážili zúčastniť na konských dostihoch“ (porov. Homília na Genezis VI, 1). Tento bod pôstu by mal byť dnes zdôrazňovaný, keďže naše mladšie generácie sužuje mánia zabávania sa. 

Duchovný alebo vnútorný pôst, ktorý spočíva v zdržanlivosti od všetkého zlého – najmä od ťažkého hriechu – je najpodstatnejšou časťou pôstu. Svätý Ján Zlatoústy učil, že „hodnota pôstu nespočíva ani tak v zdržanlivosti od jedla, ako skôr v upustení od hriešnych zvyklostí“ (porov. Homília o sochách III, 11). 

Svätý Bazil Veľký to vysvetľuje: „Odvrátiť sa od všetkého zlého znamená držať jazyk na uzde, potláčať svoj hnev, potláčať zlé túžby a vyhýbať sa všetkým klebetám, klamstvám a nadávkam. Zdržanlivosť od týchto vecí – v tom spočíva skutočná hodnota pôstu!“ (Homília o Pôste II, 7). 

To je v súlade s prorokovou výzvou: „Vráťte sa zo svojich zlých ciest a napravte svoje zlé skutky!“ (Jer 18, 11). Preto svätý Ján Zlatoústy odsudzuje bláznovstvo tých kresťanov, ktorí  „celý deň sa zdržiavajú jedla, ale nedokážu sa držať sa hriechu“ (porov. Homília na Genezis VI, 6). Všetci sme hriešnici a „ak hovoríme, že v sebe nemáme hriech, klameme samých seba“ (1 Jn 1, 8).

Boží zákon nám predpisuje konaj pokánie, lebo ak nebudeme robiť pokánie, všetci zahynieme (porov. Lk 13, 3). Pôst bol vždy osobitným obdobím pokánia a kajúcich zvyklostí, ktorými sa kresťania usilovali o zmierenie s Bohom a odčinenie svojich hriechov. 

Bol to čas vyhradený na dôstojné splnenie si paschálnej povinnosti, ako to vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy:

„V dávnych časoch mnohí kresťania prijímali sväté tajomstvá (sväté prijímanie) bez patričnej prípravy a rozlišovania, najmä v deň ich ustanovenia (t. j. Veľký štvrtok). Keďže Otcovia videli veľkú škodu, ktorá pochádza z nedbanlivého pristupovania k svätému prijímaniu, vyhradili štyridsať dní (pôstu) na modlitbu, počúvanie Božieho slova a účasť na bohoslužbách, aby sme po náležitom očistení srdca modlitbou, pôstom, almužnou, nočnými bdeniami a spoveďou mohli pristupovať k svätému prijímaniu s čistým svedomím čo najčastejšie.“ (porov. Homília proti Židom III, 4)

Duchovná obnova, spolu s ​​praktizovaním čností a konaním dobrých skutkov, musí byť hlavným cieľom nášho pôstu, ako to navrhuje svätý Bazil vo svojej homílii o pôste: „Prijmite pôst ako skúseného vychovávateľa, prostredníctvom ktorého nás Cirkev učí zbožnosti“ (porov. Homília o pôste II, 3).

Otcovia Cirkvi trvali na tom, aby sa veriaci počas Veľkého pôstu zúčastňovali na pôstnych bohoslužbách, ktoré boli obohatené o dojímavé liturgické hymny, kajúce modlitby a poklony. 

Jedna z takýchto kajúcich modlitieb s poklonami, pripisovaná svätému Efrémovi Sýrskemu († 373), sa dodnes používa v našich chrámoch. 

Špeciálne pôstne kázne sa prednášali každý večer počas Veľkého pôstu (porov. svätý Ján Zlatoústy, Homília na Genezis XI, 3), ktoré nabádali veriacich, aby zomreli hriechu a žili Bohu v Kristovi Ježišovi (porov. Rim 6, 11). 

Žiť „v Kristovi“ znamenalo aj časté pristupovanie k svätému prijímaniu. Svätý Ján Zlatoústy povzbudzoval svoj ľud, aby pristupoval k svätému prijímaniu „čo najčastejšie“ (porov. Homília proti Židom III, 4) a svätý Bazil odporúčal každodenné sväté prijímanie ako „veľmi prospešnú prax“ (porov. List 93).

Aby veriaci mali možnosť pristupovať k svätému prijímaniu každý deň počas Veľkého pôstu, dokonca aj v aliturgické dni, Otcovia zaviedli Liturgiu vopred posvätených darov (porov. Trullský koncil, 52. kánon). Aj táto liturgia podporovala celodenný pôst, keďže sa slávila neskoro popoludní (po 15.00 hod.) a veriaci museli dodržiavať „eucharistický pôst“, aby mohli pristúpiť k svätému prijímaniu.

V posledných storočiach bola, žiaľ, skutočná obnova kresťanského života nahradená formálnym „plnením paschálnej povinnosti“ bez dôrazu na úprimnú „zmenu srdca“ (gr. metanoia, používa sa pre pokánie) a praktizovanie kajúcich skutkov. A predsa musíme spolu so svätým Jánom Zlatoústym uznať, že „pôst nám neprináša žiadny úžitok, ak neprivodzuje našu duchovnú obnovu“ (Homília na Genezis 11, 3).

V priebehu storočí prešla naša pôstna disciplína mnohými a radikálnymi zmenami. Dodržiavanie svätých štyridsiatich dní (pôstu) je už len formalizmom, zredukovaným na zdržanlivosť v určitých dňoch, bez akéhokoľvek dôrazu na duchovnú obnovu človeka a zmenu jeho života.

Je naliehavo potrebné, aby sme sa vrátili k pôvodnému duchu Veľkého pôstu, ako to radí veľký cirkevný učiteľ svätý Ján Zlatoústy: „Je potrebné, aby sme počas pôstu zmenili celý svoj život a praktizovali čnosti.“ (porov. Homília o sochách 111, 19) 

Práve v tomto duchu Cirkev v posledných rokoch výrazne zmiernila vonkajšie aspekty pôstu, dúfajúc, že ​​veriaci napravia svoje nesprávne chápanie ducha pôstu a budú sa viac venovať praktizovaniu čností a konaniu dobrých skutkov (porov. Pápež Pavol VI., Apoštolská konštitúcia: „Čiňte pokánie!“, 17. február 1966). 

Toho istého ducha pôstu zdôrazňoval svätý Teodor Studita v 9. storočí: „Keď sa postíme, očisťme si srdcia, posväťme si duše a pošliapme všetky neresti“ (porov. Epistolarium, 1. II, 147. list).

V dnešnom svete je naliehavo potrebné vrátiť sa k pravému duchu pôstu. Je to naliehavo potrebné, aby nám to pomohlo obnoviť víziu nového života, ktorú v našom sekularizovanom svete tak často zrádzame a tak ľahko strácame.

Modlitba svätého Efréma

Pane a Vládca môjho života, odstráň odo mňa ďaleko ducha skľúčenosti, nedbanlivosti, túžby po moci a prázdnych rečí; (poklona)

Daruj mi, svojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky; (poklona) 

Áno, môj Pane a Kráľu, daruj mi schopnosť vidieť svoje vlastné hriechy a nesúdiť svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov. Amen. (poklona)

Modlitba

„Keďže sme boli zranení hriechom, musíme ho liečiť pokáním. Ale pokánie bez pôstu je bezcenné. Nuž pôstom sa ospravedlňte pred Bohom!“

Svätý Bazil, Homília o Pôste I, 3

Zdroj: https://archpitt.org/the-great-lent-a-traditional-custom-of-the-byzantine-rite/

Preložil o. Ján Krupa