V byzantskom obrade sa týždeň pred Paschou, počas ktorého duchovne znovu prežívame tajomstvá nášho vykúpenia, nazýva Strastný týždeň. Je označovaný aj ako Veľký týždeň, a to pre „veľké a neopísateľné dobrodenia, ktoré sa nám dostali počas tohto týždňa“ (svätý Ján Zlatoústy). V dôsledku toho sa aj každý jednotlivý deň Strastného týždňa označuje ako Veľký (svätý Atanáz Alexandrijský). Preto je Svätý štvrtokliturgicky označovaný ako Veľký štvrtok, na pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie.

Hoci je slávenie Svätého a veľkého štvrtka veľmi starobylé, pôvodne nebolo súčasťou liturgického slávenia paschálnych tajomstiev (Kristovho ukrižovania, pochovania a slávneho zmŕtvychvstania). Na počiatku bol Svätý štvrtok dňom prípravy na paschálne bdenie, prvotné posvätné trojdnie, ktoré sa začínalo v predvečer Svätého a Veľkého piatka a končilo sa pri úsvite Nedele Paschy. Veľký štvrtok bol pôvodne vyhradený pre zmierenie kajúcnikov, aby sa mohli zúčastniť na paschálnych slávnostiach spolu s ostatnými veriacimi. 

Aj katechumeni, ktorí mali byť pokrstení počas paschálneho bdenia, boli skúšaní na Svätý štvrtok. Pred predsedajúcim biskupom museli naspamäť predniesť symbol viery.

Bolo len prirodzené, že osobitná spomienka na ustanovenie svätej Eucharistie sa  konala v deň, keď sa táto veľká udalosť odohrala.

Zvyk sláviť svätú liturgiu na Svätý štvrtok večer vznikol s najväčšou pravdepodobnosťou v Jeruzaleme na konci štvrtého storočia.

Očakávalo sa, že práve na tejto spomienkovej božskej liturgii veriaci pristúpia k svätému prijímaniu, aby si plnili svoju paschálnu povinnosť (porov. Egeria, Diár púte, 35).

Slávenie božskej liturgie na Svätý štvrtok večer narážalo na určité ťažkosti, najmä pre eucharistický pôst, ktorý zakazoval akéhokoľvek jedlo, dokonca aj pitie vody, pred svätým prijímaním. Preto sa v siedmom storočí začalo sláviť svätú liturgiu v ranných hodinách, aby ľudia mohli pristúpiť k svätému prijímaniu nalačno. Túto prax schválil Trullský (= Konštantínopolský) koncil v roku 692.

Na Veľký štvrtok slávime Liturgiu svätého Bazila Veľkého, ktorej predchádza slávnostná večiereň. Liturgia svätého Bazila Veľkého bola vybraná preto, lebo anafora, kňazská modlitba pred premenením a po premenení, opisuje ustanovenie svätej Eucharistie oveľa podrobnejšie než anafora svätého Jána Zlatoústeho. Božskej liturgii predchádza večiereň, čím sa zdôrazňuje, že liturgia sa slávi na pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie pri Tajomnej (Poslednej) večeri, ktorú Ježiš slávil so svojimi apoštolmi po večernej obete pri chráme. Takto sa aspoň liturgicky dodržiava večerný charakter božskej liturgie Veľkého štvrtka.

K rannému sláveniu svätej liturgie na Veľký štvrtok viedol ďalší praktický dôvod, očakávanie celonočného bdenia s cieľom prilákať väčšie množstvo ľudí. Postupom času bolo celonočné bdenie (Strasti) Veľkého piatka čoraz menej navštevované. Tým, že presunuli slávenie božskej liturgie na ranné hodiny, mohli začať veľkopiatkové bdenie už skoro večer a ukončiť ho ešte pred polnocou. A ľudia na to reagovali. 

Keďže liturgia Veľkého štvrtka sa slávi na pamiatku ustanovenia svätej Eucharistie, ktorú možno konať len na riadne posvätenom oltárnom stole, bolo logické, že pri liturgii Veľkého štvrtka sa koná aj posvätenie antimenzionu (gr. antimension – namiesto oltárneho stola) biskupom.

Antimenzion (ekvivalent k prenosnému oltárnemu stolu v latinskom obrade) je štvorcový kus plátna alebo, v poslednom čase, hodvábu. Na antimenzione je zobrazené sňatie Kristovho tela z kríža, vo svojich rohoch má štyroch evanjelistov. Na rubovej strane antimenzionu je prišitá malá kapsička s relikviami mučeníka. Biskup posvätí antimenzion a overí ho svojím podpisom.

V prvých storočiach sa svätá liturgia slávila zvyčajne na oltárnych stoloch postavených nad hrobmi mučeníkov, ktorí vydali živé svedectvo o Kristovom evanjeliu obetou svojho vlastného života. Túto prax navrhuje Sväté písmo, keď opisuje nebeský oltár: „Videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali“ (Zjv 6, 9).

Na miestach, kde neboli hroby mučeníkov, miestny biskup pri posviacke novopostaveného chrámu zvyčajne vložil do oltára kúsok relikvie mučeníka. Nakoniec Druhý nicejský koncil v roku 787 uzákonil: „Ak bol nejaký chrám posvätený bez relikvií mučeníkov, nariaďujeme, aby doň boli uložené sväté relikvie za obvyklých modlitieb“ (7. kánon).

V dôsledku uvedeného dekrétu sa v Byzantskej cirkvi rozšírilo používanie posväteného antimenzionu, hoci pôvodne sa mal používať na oltárnych stoloch, ktoré neboli posvätené biskupom. Od 17. storočia sa v chrámoch byzantského obradu antimenzion používa na každom oltárnom stole, či už bol alebo nebol posvätený biskupom. 

Obrad posvätenia antimenzionu je takmer rovnaký ako obrad posvätenie oltára. V modlitbách posvätenie sa antimenzion označuje ako „svätý oltárny stôl“, pretože obsahuje sväté relikvie a po posvätení biskupom sa môže na ňom sláviť svätá liturgia. Pre posvätenie antimenziona, rovnako ako pre posvätenie oltára, biskup používa myro.

Myro používa biskup pri posviacaní chrámov, oltárov a antimenzionov.

Kňazi ho používajú pri vysluhovaní svätého birmovania, ktoré sa preto v byzantsko-slovanskom obrade nazýva myropomazanie.

Prvé inštrukcie o zložkách a príprave myra, teda posvätného oleja na pomazávanie, dal sám Boh Mojžišovi (Ex 30, 22 – 30). Dodnes sa myro v základe skladá zo zmesi olivového oleja a balzamu, do ktorej sa pridávajú rôzne voňavé koreniny a korienky v práškovej forme. Po pridaní trochu bieleho vína sa potom celá zmes starostlivo varí, pokým sa všetky zložky hladko nezmiešajú. Počas varenia zmesi sa odriekajú určité modlitby.

Tento voňavý olej potom slávnostne posvätí biskup počas božskej liturgie na Veľký štvrtok. Nádoba s náležite pripraveným olejom sa počas Veľkého vchodu položí na oltárny stôl a biskup ho po anafore posvätí „svätým zvolávaním“. Najstaršia modlitba pre posviacka myra s názvom Sväté zvolávanie pochádza zo štvrtého storočia (porov. Apoštolské konštitúcie, VII, 44). Najstarší obrad posvätenia myra nachádzame v Euchologione z ôsmeho storočia, ktorý je všeobecne známy ako Barberiniho kódex. Pôvodne sa posviacanie myra konalo počas paschálneho bdenia na Veľkú sobotu, tesne pred slávnostným krstom katechumenov. Koncom šiesteho storočia sa posviacanie myra presunulo do božskej liturgie Veľkého štvrtka, aby sa odľahčili preplnené bohoslužby paschálneho bdenia. 

Myro bolo cirkevnými otcami vždy považované za veľmi posvätnú vec, ktorá je preniknutá prítomnosťou Svätého Ducha, ako to vysvetľuje svätý Cyril Jeruzalemský († 386) novopokrsteným: „Po (biskupovom) zvolávaní tento svätý olej už nie je obyčajným alebo bežným olejom, ale je Kristovým darom milosti a jeho príchodom je schopný udeľovať Svätého Ducha“ (porov. Katechézy, XXI, 3).

Po Pasche biskup rozdá myro všetkým farnostiam vo svojej jurisdikcii a kňazi ho potom používajú pri udeľovaní svätého tajomstva myropomazania.

Pri Tajomnej večeri náš Pán umyl nohy svojim učeníkom a dal im praktickú lekciu o pokornej službe, ku ktorej boli povolaní, keď povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). V ranej Cirkvi sa umývanie nôh ako prejav kresťanskej lásky stalo bežnou praxou (1 Tim 5, 10).

V nasledujúcich storočiach sa zvyk umývania nôh prestal praktizovať a kresťanské spoločenstvá od neho upustili. Napriek tomu za zachoval ako liturgický obrad a vykonával ho biskup alebo predstavený monastiera na konci božskej liturgie na Veľký štvrtok.

Počas tohto symbolického obradu biskup, ktorý predstavuje nášho Pána Ježiša Krista, opakuje celú udalosť, ako ju opisuje evanjelista (Jn 13, 3 – 17), a umýva nohy dvanástim klerikom alebo miništrantom, čo symbolizuje biskupovu pripravenosť pokorne slúžiť ľudu. Symbolický zmysel celého obradu je krásne opísaný v záverečnej modlitbe, ktorú prednáša biskup:

„Pane, Bože náš, ty, ktorý si sa zriekol seba pre nás v súlade s veľkosťou svojho milosrdenstva, a ktorý si vzal si na seba podobu sluhu, ktorý si v čase svojho spásonosného, životodarného a dobrovoľného utrpenia chcel sedieť a jesť so svojimi svätými učeníkmi a apoštolmi, a po tom si, opásaný zásterou, umyl nohy svojim apoštolom, dajúc im príklad pokory a lásky jeden k druhému, a ktorý si povedal: ‚Aby ste to, čo som ja urobil vám, robili aj vy jeden druhému‘:

Teraz, Vládca, medzi svojimi nehodnými služobníkmi, očisti naše duše od každej poškvrny a nečistoty, aby sme, očistení od prachu hriechu na nás, a osušení zásterou vzájomnej lásky, mohli ťa chváliť po všetky dni nášho života a zaslúžiť si milosť pred tebou. Veď ty si ten, ktorý všetko požehnáva a posväcuje, Kriste, Bože nás, a tebe vzdávame slávu spolu s tvojím večným Otcom a s tvojím presvätým a životodarným Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“

Modlitby z Liturgie vopred posvätených darov

Moja modlitba

Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.

Pane, k tebe volám, počuj ma, buď pozorný na hlas mojej modlitby, keď volám k tebe. 

Pane, k mojim ústam postav stráž a zamkni dvere mojich perí. 

Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo hriechy.

Hymnus veľkého vchodu

Nebeské mocnosti teraz s nami neviditeľne slúžia, veď, hľa, vstupuje Kráľ slávy; hľa, tajomná žertva dokonalá slávnostne sa prináša. S vierou a láskou pristúpme, aby sme sa stali účastnými na večnom živote. Aleluja, aleluja, aleluja.

Zaambónna modlitba 

Všemohúci Vládca, ty si svojou premúdrosťou všetko stvoril a s nevýslovnou prozreteľnosťou a nesmiernou láskou si nás priviedol k týmto svätým dňom zdržanlivosti, očisťovania duší a tiel a posilnenia nádeje na vzkriesenie. Tak ako si po štyridsiatich dňoch dal tabule prikázaní svojmu spravodlivému služobníkovi Mojžišovi, daj i nám, Bože, zakončiť svätý pôst, vzmáhať sa v dobrom boji, upevniť dokonalú vieru, rozšliapať hlavy neviditeľným hadom, zvíťaziť nad hriechom a bez odsúdenia sa klaňať svätému vzkrieseniu. Lebo sa požehnáva a oslavuje tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.

Zdroj: https://archpitt.org/the-holy-and-great-thursday-according-to-the-byzantine-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa