Medzi najpôsobivejšie obrady Svätého týždňa v byzantskom obrade patrí obrad Svätého plátna (plaščanice), ktorý sa koná počas večierne na Veľký piatok. Tento obrad symbolicky pripomína sňatie tela nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista z kríža spolu s jeho pochovaním, ktoré nasledovalo bezprostredne po jeho vykupiteľskej smrti.

Hoci tento obrad odráža starobylú liturgickú tradíciu byzantského obradu, ako taký k nám prišiel pomerne neskoro, najskôr koncom 14. storočia. 

Medzi Rusínmi, závislými na kyjevskej tradícii, sa súčasný obrad vyvinul v priebehu 16. storočia a stal sa všeobecnou praxou.

Večiereň na Veľký piatok v byzantskom obrade je sprítomnením ukrižovania a smrti nášho Spasiteľa, ako nám to opisujú sväté evanjeliá. Evanjeliové čítanie pri tejto bohoslužbe je skombinované z troch evanjelistov: Mt 27, 1 – 38, Lk 23, 39 – 43, Mt 27, 39 – 54, Jn 19, 31 – 37 a Mt 27, 55 – 61. Evanjelium sa končí nasledovnými slovami: „Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel“ (Mt 27, 57 – 60).

Tieto slová Písma inšpirovali hymnopiscov, aby v nasledujúcich dojímavých stichirách poeticky opísali Kristovo pochovanie. Aby sa scéna pochovania hlbšie vryla do našich duší, cirkevní otcovia sa rozhodli vložiť do večierne hneď po stichirách liturgické sprítomnenie tohto obradu. A preto sa večiereň na Veľký piatok končí sprievodom so Svätým plátnom a jeho uložením do hrobu. Počas tohto času veriaci opakovane spievajú tropár, ktorý by sa dal považovať za ústrednú pieseň Veľkého piatka:

„Ctihodný Jozef sňal z kríža tvoje prečisté telo, pomazal ho voňavým masťami, zavinul do čistého plátna a uložil do nového hrobu.“

Sväté plátno (plaščanica), ktoré sa používa pre túto bohoslužbu, je umelecky zdobené a bohato vyšívané plátno s vyobrazením Kristovho pochovania. Na konci večierne na Veľký piatok, keď ľud začne spievať Simeonov chválospev „Teraz prepustíš...“, kňaz položí Sväté plátno na oltárny stôl a trikrát ho okiadza. Počas tohto si veriaci pripaľujú sviece a pripravujú sa na sprievod, ktorý symbolizuje Kristov pohrebný sprievod.

Keď veriaci začnú spievať tropár „Ctihodný Jozef...“, kňaz vezme Sväté plátno a, držiac ho nad svojou hlavou, začne sprievod. Pred ním idú dvaja svieconosiči a nosič kadidla. Ak sa na bohoslužbe zúčastňuje diakon, počas celého sprievodu okiadza kňaza nesúceho Sväté plátno. Ľud so zapálenými sviecami v rukách nasleduje kňaza a opakovane spieva tropár: „Ctihodný Jozef...“

Sprievod so Svätým plátnom sa koná vonku okolo chrámu, a keďže symbolizuje pohrebný sprievod Krista k hrobu, sprievod obchádza chrám len raz. Keď nie je možné uskutočniť sprievod vonku, koná sa vo vnútri chrámu. Po návrate do chrámu kňaz uloží Sväté plátno do pripraveného hrobu a zo všetkých strán ho okiadza, zatiaľ čo ľudia spievajú tropár myronosičiek: „Anjel stál pri hrobe...“

Po uložení Svätého plátna do hrobu kňaz prednesie náležitú homíliu o význame Kristovej smrti pre našu spásu. Potom sa vráti k hrobu a, kľačiac pred Svätým plátnom, prednesie predpísanú modlitbu predpísanú z Trebnika: „Pane Ježišu Kriste, Bože náš…“ Po prepustení veriaci s veľkou oddanosťou a skrúšenosťou v srdci pristupujú kolenačky (takto symbolizujúc svoj zármutok) k Svätému plátnu a „pohnutí svojou láskou“ bozkávajú spásne rany nášho Spasiteľa.

Podľa Svätého písma ctihodný Jozef z Arimatey, keď dostal povolenie sňať Kristovo telo z kríža, zabalil ho do čistého plátna (gr. sindon – plátno) a uložil ho do nového hrobu, ktorý pripravil pre seba (Mt 27, 59). Toto plátno zostalo v hrobe aj po slávnom zmŕtvychvstaní Ježiša Krista (Jn 20, 5 – 7) a bezpochyby sa stalo predmetom kresťanského uctievania.

Neexistujú nijaké písomné svedectvo o Svätom plátne v prvých storočiach a jeho história zostáva zahalená až do piateho storočia.

Maľované repliky s obrazom Kristovho mŕtveho tela sa používali v byzantských liturgických bohoslužbách prinajmenšom od 7. storočia.

Koncom 10. storočia konštantínopolský kňaz Ján Geometer podrobne opísal pôvodné Sväté plátno, ktoré sa v tom čase uchovávalo v cisárskom paláci. V roku 1203, tesne pred vyplienením Konštantínopola križiakmi, bolo Sväté plátno vystavené k verejnému uctievaniu v blachernskom chráme Panny Márie Bohorodičky. Očitý svedok tejto udalosti, rytier Robert z Clary, dosvedčil, že na ňom dokázal rozpoznať obrys Kristovho tela. Neskôr križiaci preniesli Sväté plátno z Konštantínopola do Francúzska, kde sa opäť objavilo v roku 1354 v Lirey.

V 15. storočí sa Sväté plátno dostalo do vlastníctva kráľovského rodu Savojských v Chambery vo Francúzsku. V roku 1578, po poškodení požiarom, bolo premiestnené do kráľovskej kaplnky v talianskom Turíne, kde sa uchováva a uctieva dodnes.

Vedecké fotografie a štúdie Svätého plátna v moderných čašoch jednoznačne potvrdzujú jeho pravosť. Väčšina súčasných odborníkov z rôznych oblastí sa takisto zhoduje na tom, že Turínske plátno je skutočné ľanové plátno, v ktorom bolo zabalené a pochované Kristovo telo (porov. Nová katolícka encyklopédia, zväzok XIII, s. 187n.).

Začiatok nášho liturgického uctievania Svätého plátna možno vysledovať až k Bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme, kde sa každoročne slávnostne slávili tajomstvá pozemského života nášho Pána Ježiša Krista v ich historickom prostredí. Podľa Jeruzalemského typikonu, revidovaného patriarchom svätým Sofróniom (zomrel okolo roku 638), sa liturgické uctievanie Svätého plátna konalo počas utierne na Veľkú sobotu, ktorá sa zvyčajne slávila na Veľký piatok večer.

Po kánone utierne patriarcha, sprevádzaný klérom, šiel do kaplnky na Golgote, kde už bolo na oltárnom stole položené Sväté plátno. Po prečítaní evanjeliového rozprávania o Kristovom ukrižovaní (Mt 27, 33 – 54) a prosebnej ekténii klérus preniesol Sväté plátno ku Kameňu pomazania – tradičnému miestu, kde bolo pomazané Kristovo telo po sňatí z kríža.

Keď už bolo Sväté plátno položené na kameni, veriaci priniesli kvety a rozložili ich okolo neho, zatiaľ čo diakon ho posypal voňavými koreninami. Nasledovalo evanjeliové čítanie o pochovaní Krista (Mk 15, 43 – 47) prednášané patriarchom a potom ďalšia ekténia. Následne patriarcha predniesol homíliu.

Po homílii sa Sväté plátno nieslo k hrobu, čo veriaci sprevádzali spevom tropára: „Ctihodný Jozef...“

Pri slovách „a uložil ho do nového hrobu“ kňazi vstúpili do hrobu a Sväté plátno položili presne na miesto, kde bol podľa tradície pochovaný náš Pán. Počas spevu stichír chvál patriarcha a ľud vstúpovali do hrobu, aby si uctili a pobozkali Sväté plátno.

Po Veľkom slávosloví na utierni bolo Sväté plátno vzaté a položené na oltárny stôl Baziliky Vzkriesenia, kde zostalo až do stredy pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána.

V Konštantínopole bol obrad Svätého plátna zavedený v priebehu 7. storočia, keď bol s najväčšou pravdepodobnosťou originál Svätého plátna prenesený z Jeruzalema do hlavného mesta Byzancie. Tento obrad však bol v tomto období trochu upravený. Vystavenie Svätého plátna bolo zakomponované do večierne na Veľký piatok, zatiaľ čo sprievod so Svätým plátnom sa konal počas utierne na Veľkú sobotu.

Tento obrad k nám prišiel pomerne neskoro, v priebehu 14. storočia, ako súčasť liturgickej reformy uskutočnenej konštantínopolským patriarchom Filoteom Kokkinom, keď vplyv Jeruzalemského typikonu zanechal nezmazateľnú stopu na byzantskej liturgii, najmä u Slovanov.

Podľa ruskej tradície sa obrad Svätého plátna obmedzil na utiereň Veľkej soboty (porov. Synodálny typikon, Moskva 1904, s. 384). Kyjevská tradícia, stabilizovaná Počajevským liturgikonom (rok 1767), presunula celý obrad na večiereň na Veľký piatok, ako to opisuje náš podkarpatský liturgista a kanonik Alexander Mikita vo svojom Cerkovnom typikone, Ungvar 1901, s. 72 – 73.

Náš liturgický zvyk, založený na starom typikone Svätej Hory Athos, je historicky a symbolicky zmysluplnejší, pretože večiereň na Veľký piatok mysticky predstavujú utrpenie a smrť nášho Pána Ježiša Krista, po ktorých bezprostredne nasledovalo jeho pochovanie, ako to vyjadruje tropár: „Ctihodný Jozef...“

Sväté plátno je vystavené k verejnému uctievaniu v pripravenom hrobe až do polnoci Veľkej soboty, keď sa koná bohoslužba pri hrobe („Nadhrobná polnočnica“). Zatiaľ čo veriaci naposledy spievajú tropár „Ctihodný Jozef...“, kňaz pookiadza Sväté plátno, prenesie ho na oltárny stôl a rozprestrie ho pred svätostánkom, kde zostane až do sviatku Nanebovstúpenia Pána, pričom symbolizuje slávne Kristovo zmŕtvychvstanie a jeho neustále zjavovanie sa učeníkom počas jeho posledných štyridsiatich dní na zemi.

V deň pred sviatkom Nanebovstúpenia Pána sa slávnostne odnesie Sväté plátno z oltárneho stola, keďže nanebovstúpenie symbolizuje čas, keď náš Pán po splnení svojho vykupiteľského poslania tu na zemi vstúpil do neba a sedí po pravici Boha Otca (porov. symbol viery). 

Modlitba pri Svätom plátne (plaščanici)

Pane Ježišu Kriste, Bože náš, ďakujeme ti a chválime ťa ako nášho Spasiteľa a Dobrodinca, pretože si nám, svojim nehodným služobníkom, pomohol prejsť týmto svätým a božským veľkopôstnym obdobím; dosiahnuť vzkriesenie tvojho priateľa Lazára, ktorý zostal v hrobe štyri dni; dosiahnuť tvoj triumfálny vstup do Jeruzalema na oslíkovi a podľa príkladu židovských detí ťa privítať palmovými ratolesťami a prevolávaním: „Hosanna na výsostiach!“; uzrieť tvoje najsvätejšie a spásne utrpenie; uctiť si tvoje božské ukrižovanie a pochovanie podľa tela v nádeji na príchod tvojho najslávnejšieho a najbožskejšieho vzkriesenia.

A teraz sa ti vo všetkej pokore klaniame a úprimne ťa prosíme za tvojich služobníkov, ktorí prišli pod túto strechu tvojho svätého chrámu: Prijmi ich vyznanie a pokánie, ako si prijal mýtnikovo vzdychanie, a pre svoje sväté vzkriesenie na tretí deň im odpusť všetky ich dobrovoľné i nedobrovoľné previnenia, očisti ich, ako si očistil kajúcu cudzoložnicu, a prijmi ich, ako si prijal Petra, ktorý sa po tom, čo ťa zaprel, hlboko kajal.

Vlož im do srdca bázeň pred tebou, aby ťa ctili, milovali celým srdcom a kráčali podľa tvojej svätej vôle. Daj im bez odsúdenia prijímať tvoje najčistejšie telo a tvoju najdrahšiu krv, aby boli hodní mať účasť v tvojom nebeskom kráľovstve so všetkými svätými.

Lebo ty si Boh milosrdenstva a spásy a my ti, Otcu, Synu a Svätému Duchu, vzdávame slávu teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Zdroj: https://archpitt.org/the-veneration-of-the-holy-shroud-according-to-the-byzantine-rite-tradition/ Preložil o. Ján Krupa