Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Väzenia a miesta vyhnanstva pre členov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi

Sovietsky totalitný režim nešetril námahou ani prostriedkami, aby zlomil odpor gréckokatolíckeho kléru, rehoľníkov a laikov a zabránil akejkoľvek komunikácii medzi nimi. 

S týmto zámerom štátne orgány zatkli mnohých duchovných a ich rodinných príslušníkov deportovali na rôzne miesta Zväzu sovietskych socialistických republík alebo poslali do väzenia. 

Súčasný stav historického bádania zatiaľ nedisponujeme presnými štatistikami o počte tých, ktorí zostali verní svojim veriacim a svojej cirkvi až do konca a boli pre to vystavení represiám zo strany sovietskeho režimu. 

Napriek tomu je známe, že len v rokoch 1945 – 1946 bolo na západnej Ukrajine zatknutých viac ako 800 gréckokatolíckych duchovných.

Na Sibír a Ďaleký východ bolo deportovaných viac ako 100 rehoľných sestier zo všetkých rehoľných komunít, medzi nimi 40 sestier z rehole Služobníc Nepoškvrneného počatia (29 služobníc sa už nevrátilo domov a zomrelo vo väzniciach a na miestach vyhnanstva). 

V roku 1946 zatkli v ženskom Baziliánskom kláštore v Pidmychajlivci igumenku Moniku Poľanskú spolu so sestrami Dáriou Svirskou, Štefániou Mlynárskou a Jozefou Chymjakovou.

Igumenka Jozefa Witterová z rehole Studitiek bola zatknutá sovietskymi bezpečnostnými orgánmi dvakrát. K prvému zatknutiu došlo už v roku 1940. Igumenka si spomína:

„Výsluchy sa konali v noci – každú druhú alebo tretiu noc. A pri každom výsluchu sa používalo aj mučenie. Bili ma železnou tyčou alebo drevenou palicou, alebo mi vytrhávali vlasy, pomocou povrazu ma zavesili na hák a aj iné druhy bolesti mi spôsobovali. Vyšetrovateľ sa ma pýtal, či viem, že NKVD [Ľudový komisariát pre vnútorné záležitosti] je pre mňa najvyššou mocou. ‚Pre mňa sú Boh a svätá Cirkev najvyššou mocou,‘ odpovedala som. Na to mi napchal do úst špinavú handru.“

Igumenku Jozefu Witterovú prinútili podpísať protokol, že metropolita Šeptický je členom Organizácie ukrajinských nacionalistov a že ona mu priniesla zbrane. Šťastnou zhodou okolností sa igumenke podarilo utiecť z väzenia vo Ľvove. V roku 1946 však bola opätovne zatknutá.

Zatknutia a následné procedúry prebiehali podľa rovnakého scenára. Takmer všetci zatknutí prešli vo Ľvove vyšetrovacou väznicou na Lonckyjovej ulici. Potom boli väzni posielaní nákladným vlakom na ďalšie vyšetrovanie do Kyjeva. Preprava nákladným vlakom pripomínala skôr prepravu dobytka než ľudí a mohla trvať niekoľko týždňov alebo až mesiacov.

„Štvrtého októbra 1947 ma v Nyžankovyči zatkol príslušník KGB Buslatyj, ktorého sprevádzali dvaja policajti. Odviezli ma do väzenia v Drohobyči, na piate oddelenie kontrarozviedky, izba číslo 48. Major KGB Hovorov a jeho spolupracovník Krasnoslobodčikov ma mučili a prinútili podpísať protokoly výsluchov. V opačnom prípade by ma utýrali až na smrť. Kopali ma a bili. Krasnoslobodčikov ma nebil rukami, ale z dyhového dreva si urobil lopatu a bil ma ňou do tváre tak silno, že táto lopata sa čoskoro rozletela na kusy. Potom ma odviezli do Moskvy, kde ma ‚mimoriadne poradné grémium‘ odsúdilo na 10 rokov väzenia v tábore Laso (okres Magadan, Kolyma)“ (z rozhovoru s kňazom Michalom Červinským).

Predstavitelia gréckokatolíckeho kléru a rehoľníkov boli stalinistickým režimom stíhaní podľa politického článku 54 trestného zákonníka Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (článok 54, odsek 1 „a“ – vlastizrada; článok 54, odsek 10 – protisovietska propaganda a agitácia; článok 54, odsek 11 – členstvo v kontrarevolučnej organizácii). Tresty sa pohybovali od 10 do 25 rokov a často boli spojené s vyvlastnením majetku. Okrem trestu odňatia slobody bolo pomerne často ukladané aj pozbavenie občianskych práv na 5 až 10 rokov. To znamenalo, že osoby prepustené z väzenia sa nemohli vrátiť domov, ale museli zostať v špeciálnych zariadeniach.

„Vyšetrovací proces trval viac ako dva roky, lebo hľadali dôvod, aby nás odsúdili. Obvinili nás zo všetkého možného, napríklad, že sme spolupracovali s partizánmi. Ale dať hladnému niečo na jedenie –  či to nie je povinnosťou každého? Potom nás ‚osobitná rada‘ odsúdila na päť rokov väzenia (z interview so sestrou Dáriou Svirskou).

Geografické rozloženie väzenských zariadení, v ktorých boli umiestnení zástupcovia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, bolo veľmi rozsiahle: 

Mordovská autonómna sovietska socialistická republika (Dubrovlag); 

Komijská autonómna sovietska socialistická republika (Workutlag, Richlag, Intlag, Minlag); 

Kazachstan (Karlag, Steplag); 

Sibír (Noryllag, Oserlag); 

Ďaleký východ (Berlag, Kolymlag) atď. 

Špeciálne pobočky sa nachádzali v Krasnojarskom regióne, Chytinskej oblasti, Chabarovskom regióne (Komsomolsk na Amure, dedina Džonka)...