Vysvetlenie byzantského liturgického zvyku sláviť zádušné soboty 

„Svätí otcovia boli presvedčení, že slávenie pamiatky zosnulých almužnami a obetami (božskými liturgiami) prináša zosnulým veľkú útechu a prospech.“

(Synaxár na Mäsopôstnu sobotu)

V Cirkvi, rovnako pozorované na Západe, ako aj v jednej z najúctyhodnejších tradícií na Východe, je spomínanie zosnulých v našich liturgických modlitbách. Je nepretržitým učením Cirkvi od apoštolských čias (porov. Synaxár), že zosnulým možno pomáhať našimi modlitbami, obetami a dobrými skutkami. Keď svätý Ján Zlatoústy († 407) hovoril o zosnulých veriacich, svojmu ľudu pripomínal:

„Pomôžme im podľa našich možností. Popremýšľajme o tom, ako im môžeme pomôcť, aj keby to bolo len niečo malé, ale pomôžme im. Ako a akou cestou? Modlením sa za nich, prosením druhých, aby sa za nich modlili, a neustálym dávaním (almužien) chudobným v ich mene!" (Homília na List Filipanom 3, 4)

Pre nás, pozostalých priateľov a príbuzných našich zosnulých veriacich, je veľkou útechou, že im môžeme pomáhať a tak zostať s nimi spojení putom večnej lásky. Keď svätý Ambróz († 397) kázal pri slávení pamiatky cisára Teodózia na štyridsiaty deň po jeho smrti v roku 395, pozostalých utešoval slovami:

„Milujem toho muža (cisára) a neopustím ho, pokým ho svojimi slzami a modlitbami neprivediem na Boží svätý vrch (Ž 2, 6), kde je večný život!“ (Pohrebná reč na Teodózia, 37)

Zvyk modliť sa a prinášať obety za zosnulých pochádza zo Starého zákona. Sväté písmo tento zvyk chváli ako svätý a prospešný alebo nábožný, ako je napísané v Druhej knihe Makabejcov (12, 44 – 45): „Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych ... Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ V Katolíckej cirkvi je slávenie pamiatky zosnulých považované za jeden z hlavných skutkov milosrdenstva. Svätý Pavol sa modlil za svojho oddaného priateľa Onezifora, aby „našiel milosrdenstvo u Pána“, keď stojí pred Božou súdnou stolicou. (2 Tim 1, 18)

Všetky rané liturgie Cirkvi, vrátane tej najstaršej, Liturgie svätého Jakuba, obsahujú modlitbu za zosnulých. V Liturgiách svätého Bazila Veľkého († 379) a svätého Jána Zlatoústeho († 407) sú tiež zaradené modlitby za zosnulých. Svätý Ján Zlatoústy to vykladá týmito slovami:

„Nie nadarmo apoštoli nariadili, aby sa v úžasných tajomstvách (t. j. v liturgii) spomínalo na zosnulých. Vedeli, že im (zomrelým) to prinesie veľký zisk a veľký prospech. Lebo ak celé zhromaždenie (ľudu) stojí so zdvihnutými rukami a prináša sa táto úžasná obeta, ako by sme mohli nepochodiť u Boha s našou prosbou za nich? A toto robíme pre tých, ktorí zosnuli vo viere!“ (Homília na List Filipanom 3, 4)

Apoštolské konštitúcie (4. stor.) predpísali, že počas slávenia božskej liturgie má diakon veriacim pripomínať, aby sa modlili za zosnulých:

„Modlime sa za našich bratov, čo zosnuli v Kristovi, aby im Boh, Priateľ ľudstva, ktorý prijal ich duše, odpustil všetky dobrovoľné i nedobrovoľné hriechy a bol k nim milosrdný a milostivý, umiestnil ich do krajiny spravodlivosti..., kde niet bolesti, smútku ani náreku.“ (Apost. konšt., VIII, 41)

Preto otcovia Druhého vatikánskeho koncilu oprávnene vyhlásili, že Cirkev „už od prvých storočí kresťanstva veľmi nábožne pestovala pamiatku zosnulých“ a „prednášala za nich modlitby“. (porov. Konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, čl. 50.)

V byzantskom obrade spomíname zosnulých každý deň pri božskej liturgii bezprostredne po posvätení (premenení) darov prosbou: „A rozpomeň sa na všetkých, čo zosnuli v nádeji na vzkriesenie a večný život, ... N.N. ... Daruj im pokoj tam, kde žiari svetlo tvojej tváre.“ (Liturgia svätého Jána Zlatoústeho)

V našom liturgickom kalendári sú soboty osobitným spôsobom venované modlitbám za zosnulých. Synaxár, ktorý sa opiera o učenie svätého Jána Damaského, nám poskytuje tento dôvod: „Sabat (sobota) v hebrejčine znamená odpočinok, keďže v tento deň Boh odpočíval od svojho diela. (Gn 2, 2 – 3) V tento ‚deň odpočinku‘ si pripomíname zosnulých, lebo oni  ‚odpočívajú‘ od všetkých svojich pozemských starostí.“ 

Keď slávime pamiatku našich zosnulých, neustále prosíme Boha, aby im dal večný pokoj (csl. vičnyj pokoj), keďže podľa Svätého písma vstúpiť do Božieho pokoja znamená pripojiť sa k Bohu vo večnom živote šťastia. (Hebr 4, 3 – 11; Zjv 14, 13) Svätý Ambróz to vysvetľuje slovami: „Je to veľký pokoj, ktorý napĺňa modlitbu živých, ide o najskvelejší prísľub.“ (Reč na Teodózia, 37)

V súlade s týmto Byzantská cirkev od 9. storočia zaviedla osobitný deň modlitby za zosnulých, ktorý je ľudovo známy ako „Zádušná sobota“ (gr. Psycho-sabbaton). Keďže Synaxár vyzýva na „všeobecné slávenie pamiatky“ a na modlitbu za „všetky duše, ktoré zosnuli vo viere“, tieto soboty možno vhodne označovať aj tak, ako to robia anglicky hovoriaci byzantskí katolíci, ako „soboty všetkých duší“ (All Souls Saturdays).

V byzantskom liturgickom roku je päť zádušných sobôt: Mäsopôstná sobota, Druhá, Tretia a Štvrtá sobota Veľkého pôstu a Sobota pre Päťdesiatnicou. Mäsopôstnu sobotu ako osobitný deň modlitby za zosnulých možno vystopovať až do šiesteho storočia, do doby, keď vznikal Typikon svätého Sávu Posväteného, známy ako Jeruzalemský typikon.

Synaxár, ktorý je liturgickým opisom sviatku alebo slávenej pamiatky dňa, vychádza z traktátu O tých, čo zomreli vo viere, ktorý sa pripisuje svätému Jánovi Damaskému. (porov. Migne, PG. 95, 247 – 278)

V Mäsopôstnu nedeľu si liturgicky pripomíname Posledný súd (Mt 25, 31 – 46). Preto sa v predošlý deň z našej lásky prihovárame u milosrdného Sudcu za zosnulých, aby boli umiestnení po jeho pravici, keď príde súdiť živých i mŕtvych.

Keď počas 9. storočia boli zostavené základy Triodionu, bohoslužobnej knihy pre veľkonočný (paschálny) cyklus, tak aj Druhá, Tretia a Štvrtá sobota Veľkého pôstu boli venované sláveniu pamiatky zosnulých. Dôvody na zavedenie týchto dní boli: 1) vynahrádzať aliturgické dni Veľkého pôstu, keďže v Liturgii vopred posvätených darov, ktorá je predpísaná na Veľký pôst, nie je žiadne slávenie pamiatky zosnulých; 2) pripomínať nám našu vlastnú smrť a dodávať väčší zmysel našim skutkom pokánia počas Veľkého pôstu; a 3) dávať nám príležitosť konať dobré skutky v mene našich zosnulých veriacich a obnovovať našu lásku k nim. V Sobotu pred Päťdesiatnicou spomíname „všetky zosnulé duše od Adama“ (porov. Pentekostarion).

Zostúpením Svätého Ducha, ktoré sa pripomína v Nedeľu Päťdesiatnice, bola dokončené dielo našej spásy. Keďže Božou vôľou je, „aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), deň pred týmto sviatkom je vyhradený ako deň modlitieb za všetkých zosnulých, aby boli zahrnutí do Kristovho spásneho diela.

Od počiatku kresťanstva miestne cirkvi viedli registre svojich živých i zosnulých členov. Tieto registre mali podobu skladacích tabuliek, boli vyrobené z dreva, slonoviny alebo drahých kovov, boli umelecky zdobené rezbami a spojené krúžkami. Sú známe ako diptychy, čo je odvodené od gréckeho slova diptychon, ktoré znamená čokoľvek zložené na polovicu. V Cirkvi sa od štvrtého storočia používali diptychy na spomínanie živých i mŕtvych pri božskej liturgii.

V Byzantskej cirkvi zohrávali tieto diptychy dôležitú rolu, keďže mená heretikov a exkomunikovaných sa z nich odstraňovali a rovnakým spôsobom sa vylučovali aj z liturgických modlitieb. Diptychy sa prestali používať niekedy v priebehu 14. storočia a nakoniec ich nahradili oficiálne zoznamy zosnulých členov jednotlivých rodín, ktoré vydával farár.

Tieto zoznamy sa nazývali „hramoty“, z gréckeho slova grammata, čo znamená „napísaný list“ alebo „písomný dokument“. Zoznam zosnulých členov rodiny v podobe brožúrky sa nazýval Pomjanik, ide o pojem prevzatý zo staroslovienčiny: pomjanuti, čo znamená „spomínať na“, a používal sa pri bohoslužbách za zosnulých. Zvyk oznamovať mená zosnulých počas liturgických bohoslužieb, ako je uvedené vyššie, možno vystopovať do prvých storočí kresťanstva. Už vo štvrtom storočí túto prax silno bránil svätý Epifán († 403) ako „pevne zavedenú tradíciu“ v Cirkvi. Vo svojom Panarione píše:

„Čo sa týka obradu čítania mien zosnulých, čo môže byť užitočnejšie alebo vhodnejšie; čo môže byť hodnejšie obdivu?“ (Panarion 75, 8)

Tento úctyhodný zvyk nám odovzdali naši predkovia ako súčasť nášho nádherného duchovného dedičstva. Každý rok, tesne pred Mäsopôstnou sobotou, rodiny odovzdajú zoznamy svojich zosnulých blízkych (hramoty) farárovi so žiadosťou, aby boli spomenutí pri bohoslužbách slávených za zosnulých v zádušné soboty. A svätý Ján Zlatoústy nás uisťuje: „Je to veľká česť byť hodný zmienky, keď prebieha slávenie svätých tajomstiev.“ (Homília na Skutky apoštolov 21, 4) Členovia rodiny sú povzbudzovaní, aby sa osobne zúčastnili na týchto bohoslužbách počas zádušných sobôt, lebo svojou prítomnosťou a svojimi osobnými modlitbami a pristúpením k svätému prijímaniu posilňujú puto lásky so svojimi zosnulými blízkymi a skutočne uchovávajú ich pamiatku navždy!

Svätý Gregor z Nazianzu († 390) po slávení pohrebných bohoslužieb za svojho brata Cézaria zakončil svoj smútočný prejav nasledujúcimi slovami: „Časť môjho pohrebného daru je teraz splnená. Zvyšok splatíme tým, že mu budeme každý rok, pokým budeme žiť, preukazovať naše pocty a spomínať na neho!“ (Reč VII, 17) Aj my by sme mali nasledovať príklad svätého Gregora tým, že budeme spomínať na našich zosnulých blízkych, osobitne počas zádušných sobôt, pokým budeme žiť, a prichádzajúcich po nás upozorníme na prospešnosť tohto nádherného a chvályhodného zvyku modliť sa za našich zosnulých blízkych a spomínať na nich.

Na pohrebnej bohoslužbe podľa byzantského obradu Cirkev vkladá nasledujúce slová do úst zosnulého, keď spievame hymny predpísané na poslednú rozlúčku s naším zosnulým blízkym:

„Príďte všetci, čo ma milujete, a rozlúčte sa so mnou, pretože už s vami nebudem chodiť ani s vami hovoriť, keďže idem k svojmu Sudcovi, ktorý neuprednostňuje a odmeňuje alebo trestá každého podľa jeho skutkov. Preto vás všetkých prosím a naliehavo žiadam, neustále sa za mňa modlite ku Kristovi, nášmu Bohu, aby som pre moje hriechy nebol odsúdený na miesto utrpenia, ale aby mi bolo udelené miesto tam, kde žiari svetlo života!“

Modlitba za zosnulého

(pripisovaná sv. Jánovi Zlatoústemu)

Bože duchovného i telesného tvorstva, ty si premohol smrť, zvíťazil si nad zlým duchom a tvojmu svetu si daroval život: Ty sám, Pane, obdaruj pokojom dušu tvojho zosnulého služobníka na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania. Bože, odpusť mu všetky hriechy spáchané myšlienkami, slovami a skutkami, lebo ty si dobrý a láskavý k ľuďom. Veď nieto človeka, ktorý by počas života nezhrešil. Len ty jediný si bez hriechu, tvoja spravodlivosť je spravodlivosť naveky a tvoje slovo je pravda. Lebo ty si vzkriesenie a život i pokoj tvojho zosnulého služobníka ... N.N. ..., Kriste Bože náš, a tebe vzdávame slávu spolu s Otcom, ktorý nemá počiatku, s tvojím presvätým, dobrým a životodarným Duchom teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

„On (kňaz) vystupuje ako veľvyslanec v mene celého mesta – aj v mene celého sveta – a modlí sa, aby Boh bol milosrdný a odpustil hriechy všetkým, nielen živým, ale aj zosnulým.“ (sv. Ján Zlatoústy, O kňazstve VI, 4)

Zdroj: https://archpitt.org/an-explantation-of-the-byzantine-rite-liturgical-practive-of-observing-all-souls-saturdays/