Na vianočné sviatky sa pripravujeme od prvej adventnej nedele. Rozhlasovú duchovnú obnovu na Lumene tento rok povedie kňaz Jozef Kozák. V nedeľných úvahách sa zamýšľa práve nad úlohou sv. Jozefa, pestúna pána Ježiša. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že Jozef je iba tieňom Otca, jeho úloha je predsa nenahraditeľná. A tak aj nenápadní ľudia môžu byť nakoniec nenahraditeľní.... Vypočujte si prvé adventné zamyslenie.

Mal som asi štrnásť rokov, keď som jedno sobotné ráno prišiel do nášho okresného mesta Bardejov na šachový turnaj. Kamarát a zároveň protihráč z mesta sa ma hneď ujal, aby mi – okrem iného – vysvetlil, ako som na tom. Medailové miesta sú vraj už dávno isté. Kvalitu ponúkajú chlapci z Partizánu Bardejov. Sú presne traja. Takže ak sa budem snažiť, môžem skončiť najlepšie na štvrtom mieste. Jedine, že by sa stal zázrak – tak na treťom…

Vtedy som o psychologických hrách a výhodách nevedel nič. Netušil som, že by mohlo ísť o zneistenie súpera či vzbudenie pocitu zbytočného snaženia sa a nemohúcnosti. A myslím, že o tom nevedel ani môj kamarát. A predsa som stál na križovatke rozhodnutí: či sa chytím výzvy napriek tým najlepším protivníkom, alebo to vzdám už vopred – najskôr vo svojej hlave a potom aj pri samotnej partii. Veď mi bolo jasne povedané, kam patrím. A medailové miesta tu predsa nie sú pre chlapca z dediny.

Je vám tento opis v niečom blízky? Pripomína vám to niečo? Možno áno. Mnohí sme sa ocitli v situácii, keď nám iní dali najavo, že veľkí a úspešní, významní a slávni vyzerajú inak… Tú skúsenosť poznajú aj svätí. Dokonca aj Boh sám.

V Matúšovom evanjeliu čítame:

„Keď Ježiš skončil tieto podobenstvá, odišiel odtiaľ. Prišiel do svojej vlasti a učil ich v synagóge. Oni sa divili a hovorili: Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc? Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 53 – 55)

Ako sa asi cítil Ježiš, keď počul od svojich rodákov, že je len tesárov syn? A ako to vnímal svätý Jozef, keď nebolo vidno ani počuť, že ten, o ktorého sa doma stará, je niekto výnimočný – Boží Syn?

V apoštolskom liste Svätého Otca Františka Patris corde čítame, že poľský spisovateľ Jan Dobraczyński vo svojej knihe Tieň Otca vyrozprával príbeh svätého Jozefa vo forme románu. Jozefa opisuje ako tieň.

Hm, kto by mal záujem stať sa tieňom? V našich ušiach a mysliach to neznie príjemne ani lákavo, však? Povedzme si to nahlas: Si tieňom?

Skôr než to však zabalíme, skúsme sa na chvíľu zastaviť a popremýšľať. To „si tieňom“ nemusí byť hneď negatívne.

Po prvé preto, že poznáme výraz takzvaných tieňových vlastností. Nejde o súbor „zlých vlastností“, ale skôr o také, o ktorých o sebe nevieme, alebo sme na ne zabudli či ich v sebe potlačili. Niekedy aj tak povieme: „Si len tieňom toho, čo v tebe je.“

V prípade svätého Jozefa a Ježiša však ide o čosi úplne iné. Pápež František píše: „Jozef je v skutočnosti tieňom nebeského Otca. On ochraňuje, stráži, nikdy sa od Ježiša neodlúči. Stále sleduje jeho kroky.“

Jozef je tieňom Otca od momentu, keď preberie zodpovednosť a starostlivosť o Božieho Syna.

Aj keď sa to v dobe, ktorá podľahla volaniu slávy a obdivu, nemusí javiť ako atraktívne. Kedy tvoríme silné a významné mená a značky. To, s čím prichádza svätý Jozef nás v skutočnosti prevyšuje a pozýva. Doslova provokuje. Jeho prijatie byť tieňom Otca – byť pre ľudí nenápadným, často nepozorovaným, akoby skrytým – zohralo v dejinách spásy nenahraditeľnú úlohu.

Jozef- slovami pápeža Františka- prijatím úlohy tieňa uvádza Ježiša do reality a do života. Do pravdy o ňom samom aj o našom svete. Netlačí seba – svoj názor, myšlienky, postoje. Nechce vlastniť. Jozef ukazuje na vznešenejšie otcovstvo a necháva Ježiša rásť v tom, čo má.

Aké dôležité je to dnes, keď premýšľame o pojme slobody. A aké potrebné v čase, keď hodnotíme výsledky a dôsledky našej výchovy detí a mládeže. K čomu a kam ich vedieme? K tomu, aby boli značkou, aby mali známe meno? Ale aj k životu, ktorý ich presiahne? Ktorý bude mať pokračovanie?

Mnohí máme skúsenosť, že nás niekto podceňoval, zdôrazňoval našu minulosť či malosť… Možno sa aktuálne cítime akoby v tieni svojich možností a schopností. Zabudnutí, prehliadaní.

Svätý Jozef nám všetkým dáva dnes odpoveď: Nie je dôležité, či nás ľudia vidia a správne docenia. Podstatné je, či sa náš život stáva znamením Otca. Tesárov syn bol v skutočnosti Božím Synom. A tesár bol mužom, ktorý niesol v sebe odraz srdca Boha Otca.

Jozef nám tak pripomína, že nemusíme byť viditeľní, aby bol náš život veľký. Nepotrebujeme slávu, aby Boh cez nás konal. Aj nenápadní – môžeme byť nenahraditeľní.

„Slávny patriarcha sv. Jozef, pod ktorého právomoc boli zverené nemožné záležitosti, príď mi na pomoc v týchto okamihoch úzkosti a ťažkostí. Vezmi pod svoju ochranu tieto ťažké a zložité situácie, ktoré ti zverujem, aby mali šťastné riešenie. Môj milovaný otec, celú svoju dôveru vkladám v teba. Kiež sa nehovorí, že ťa vzývame darmo, a preto ty zmôžeš u Ježiša a Márie všetko, ukáž mi, že tvoja dobrota je rovnako veľká, ako tvoja moc. Amen.“