Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Život a pôsobenie mníšskych komunít v podzemí

Po oficiálnom zákaze Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v roku 1946 príslušníci mužských a ženských mníšskych komunít kládli pravdepodobne najväčší odpor všetkým požiadavkám nútenej pravoslavizácie a zákazu všetkých náboženských činností. Ešte niekoľko rokov po „Synode opätovného zjednotenia“ zostali „ostrovčekom ukrajinského katolicizmu na Haliči“.

Vláda používala najrozmanitejšie represívne prostriedky proti gréckokatolíckemu mníšstvu, pričom začala postupným rozpúšťaním kláštorných komunít. Počet mníchov a kláštorných sestier bol silno redukovaný zatýkaním a tí, ktorí neboli zatknutí, sa museli presťahovať do presne určených a dovolených kláštorných domov. Každá rehoľa smela vlastniť už len jeden kláštor. Netrvalo dlho a všetky mužské kláštory boli zavreté a všetci mnísi prevezení do veľkého kláštora v Unive. Z mužských kláštorov sa najdlhšie udržal kláštor v Hošive (do roku 1950).

Ženské kláštory existovali dlhšie. V dedine Suchovoľa v blízkosti Ľvova boli baziliánske sestry vyhnané zo svojho kláštora až v roku 1952. Sestry rehole Svätej rodiny v Hošive v roku 1949 dostali nariadenie opustiť kláštor. Matka predstavená Andrea Brošnivská zostala spolu s niekoľkými spolusestrami v kláštore napriek všetkým dôrazným požiadavkám úradov a vo vedomí zodpovednosti pred Bohom za zverený konvent sestier. V marci 1950 boli tieto sestry zatknuté a bez súdneho konania vyhnané do exilu na Ďalekom východe, kde zostali až do roku 1956. Keď sa potom vrátili na západnú Ukrajinu, matka predstavená zhromaždila rozptýlené sestry a založila domy sestier vo viacerých okresoch Ukrajiny.

Po zlikvidovaní kláštorov a zatknutí predstavených sa mnísi a mníšky zoskupili do samostatných troj- alebo štvorčlenných skupín a v týchto malých spoločenstvách bývali v civilných domoch. Mnohé z kláštorných sestier sa za týchto okolností vrátili k svojim rodičom. Príslušníci takýchto malých kláštorných spoločenstiev si samozrejme plnili všetky povinnosti predpísané kláštornými pravidlami. Každé spoločenstvo sa snažilo – podľa možností – žiť a pôsobiť v duchu svojej charizmy, pričom ich spájalo a nieslo spoločné poslanie šíriť Božie slovo. V čase podzemného pôsobenia organizovali baziliánske sestry prekladanie náboženskej literatúry (napr. diela Anny Kataríny Emmerichovej a ľudový „Katechizmus“ Franza Spiraga), pričom vyhotovovali rukopisné kópie a šírili ich medzi ľuďmi. Iná skupina sestier zostavovala ročné cirkevné kalendáre, ktoré sa pomocou fotokópií rozmnožovali a odovzdávali veriacim.

Niektorým kláštorným spoločenstvám sa napriek pôsobeniu v podzemí podarilo nielen prežiť v novovytvorených malých spoločenstvách, ale aj založiť nové spoločenstvá, ako napríklad sestry Nepoškvrneného srdca Panny Márie Fatimskej (1945) a sestry Najsvätejšej Eucharistie (1957). V roku 1968 orgány KGB odhalili existenciu komunity sestier Najsvätejšej Eucharistie. Otec Roman Bachtalovskyj, zakladateľ tejto komunity, bol vtedy zatknutý a odsúdený na osem rokov väzenia. Predstavitelia KGB požadovali od sestier podpisy k spolupráci s tajnou službou, pričom sa im vyhrážali prepustením z práce. Pod týmto tlakom niektoré sestry prešli do iných rehoľných spoločenstiev. Sestry, ktoré chceli naďalej patriť k tejto komunite, hľadali útočisko a duchovnú radu u podzemných kňazov v odľahlých obciach, pretože ich byty a domy boli pod neustálym dohľadom KGB. Duchovné cvičenia si sestry vykonávali vždy individuálne, pričom na kazetových magnetofónoch počúvali nahrávky kázní a duchovných prednášok otca Romana Bachtalovského.

Podľa správy, ktorú biskup Vasil Veličkovskij na jar 1967 odoslal do Ríma, bolo na Haliči a Zakarpatí viac ako 100 baziliánskych mníchov, 62 studitov a 54 redemptoristov. V 14-tich tajných ženských kláštoroch bolo v tom čase okolo 240 baziliánok a takmer rovnaký počet sestier z rehole Služobníc nepoškvrnenej Panny Márie. A okrem toho pôsobilo aj niekoľko menších ženských komunít.

Noví príslušníci kláštorných komunít pochádzali prevažne z radov mladých ľudí, ktorí prichádzali do kláštorov po radu od sestier, mníchov alebo mníšskych kňazov o radu.

Skúsení kňazi, ktorí mali na starosti vedenie noviciátu, niesli zodpovednosť za výber mladých mužov, ktorí túžili po kňazstve a boli pre tento stav vhodní. Títo mladíci potom dostali odporúčanie a boli poslaní do kňazských seminárov vo Ľvove, Stryji alebo Kaluši. Baziliánski mnísi sa starali o duchovné sprevádzanie komunít sestier, modlitbových bratstiev, bratstva tretieho rádu a mariánskych modlitbových kongregácií. Všade propagovali zasvätenie rodín Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, na ktoré sa dodnes spomína ako na najkrajšie duchovné momenty v živote tej doby.

Kláštorné sestry zohrávali veľmi dôležitú sprostredkovateľskú úlohu medzi kňazmi a veriacimi. Starali sa o náboženskú výchovu detí a v ich domoch sa uchovávala svätá Eucharistia. Sestry podporovali kňazov, dohodovali a oznamovali miesta a časy bohoslužieb (najmä v predvianočnom a predveľkonočnom období); takmer vždy mali so sebou všetko potrebné na slávenie eucharistickej bohoslužby. V týchto „putovných chrámoch“ boli sestry zároveň kostolníčkami, speváčkami a katechétkami.

Gréckokatolícke sestry pracovali hlavne v sanitárnej oblasti nemocníc; veľmi často boli kuchárkami, krajčírkami, upratovačkami a podobne. Ich pôsobenie v nemocniciach bolo mimoriadne dôležité. Práve pri týchto činnostiach mali príležitosť plniť svoje poslanie medzi chorými, ktorí potrebovali duchovnú podporu a ľudský kontakt. K ťažko chorým sestry veľmi často privádzali kňazov na svätú spoveď a iné sviatosti, ako krst, Eucharistia, pomazanie chorých. V nemocniciach pôsobili kňazi Singalevyč, Hural, Hodunko, Maji, otec Smal chodil do nemocníc veľmi často na základe tajnej dohody a na zaopatrovanie zomierajúcich.