Hierarchická štruktúra cirkvi v podzemí

Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Hierarchická štruktúra cirkvi v podzemí

Ukrajinskí gréckokatolícki biskupi, zatknutí 11. apríla 1945 a v nasledujúcich mesiacoch, boli prevezení do kyjevského väzenia NKGB/MGB (Ministerstvo štátnej bezpečnosti).

Vyšetrovania trvali dlhšie ako jeden rok a od 29. mája do 3. júna 1946 sa v Kyjeve konali zasadania súdu, presnejšie vojnové súdy (zložené z troch sudcov a dvoch tajomníkov), ktoré pojednávali záležitosť gréckokatolíckych biskupov.

Za „kontrarevolučnú činnosť“ a „vlastizradu“ bol metropolita Josyf Slipyj odsúdený na osem rokov výchovného pracovného tábora, na tri roky odňatia občianskych práv a na konfiškáciu majetku, biskup Mykyta Budka na päť rokov väzenia a na tri roky odňatia občianskych práv; biskup Mykolaj Čarneckyj na päť rokov väzenia a tri roky odňatia občianskych práv; biskup Ivan Liatyševskyj na desať rokov väzenia. Biskup Hryhorij Chomyšin zomrel vo veku 80 rokov v kyjevskej väznici ešte pred začiatkom súdneho konania.

Dňa 26. decembra 1947 zomrel v tábore Čapajivka-Vita pri Kyjeve aj peremyšliansky biskup Jozafat Kocylovskyj (prvý raz zatknutý v septembri 1945 a potom znovu 25. júna 1946).

Na následky neľudských životných podmienok zomrel 28. septembra 1949 vo vyhnanstve v Karagande (Kazachstan) protosynkel Ľvovskej arcieparchie, biskup Nykyta Budka. Aj pomocný biskup Peremyšlianskej eparchie Hryhorij Lakota (zatknutý 26. júna 1945) zomrel za rovnakých okolností 12. novembra 1950 v dedine Abez pri Vorkute (bola to trestanecká oblasť na najkrajnejšom severe Zväzu sovietskych socialistických republík, pri Severnom ľadovom mori, severne od polárneho kruhu).

Hoci viditeľná štruktúra Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi bola zničená uväznením episkopátu, cirkvi sa napriek prenasledovaniu a životu v podzemí podarilo uchovať neprerušenú postupnosť (sukcesiu) biskupskej služby.

Táto služba bola uchovaná vďaka biskupským vysviackam, ktoré tajne vykonali podzemní biskupi.

V rokoch 1945 až 1989 bolo za prísneho utajenia vysvätených 15 eparchiálnych a pravdepodobne 5 titulárnych biskupov.

V Stanislavive (dnes Ivano-Frankivsku) sa biskup Hryhorij Chomyšin ešte pred svojím zatknutím postaral o zastupovanie vysvätením kňazov Symeona Lukača a Ivana Slezjuka (obaja boli eparchiálnymi kňazmi a vyučovali v eparchiálnom kňazskom seminári) za pomocných biskupov. 

Po návrate sovietskej armády do Zakarpatska v roku 1945 boli kanonik Oleksandr Chira a kňaz Petro Oros vysvätení za biskupov tamojším eparchiálnym biskupom Teodorom Romžom.

Dňa 4. februára 1964, krátko pred vycestovaním zo Sovietskeho zväzu a cestou do Ríma, metropolita Josyf Slipyj v izbe moskovského hotela „Moskva“ vysvätil za biskupa Vasyla Velyčkovského, igumena redemptoristov, ktorý ukončil svoj desaťročný trestanecký pobyt vo Vorkute, a zároveň ho vymenoval za svojho zástupcu vo Ľvove. Nový biskup počas svojej činnosti v podzemí vysvätil viac ako 40 nových podzemných kňazov.

Kňaz Jozafat Fedoryk bol vysvätený za biskupa v roku 1964 biskupom Oleksandrom Chirom. Biskupskú činnosť mohol začať vykonávať až po prepustení z väzenia. On sám vysvätil za biskupa kňaza Pavla Vasylyka, ktorý tiež mal „väzenské skúsenosti“.

V očakávaní možného uväznenia (v roku 1963 boli v Stanislavive zatknutí pomocní biskupi Slezjuk a Lukač) sa biskup Velyčkovskyj v roku 1964 rozhodol vysvätiť niekoľko tajných biskupov, medzi nimi aj svojho nástupcu, biskupa Volodymyra Sterňuka, na ktorej položil ruky 2. júla 1964.

Je veľmi pravdepodobné, že v tom istom čase boli vysvätení aj ostatní titulárni biskupi: Ivan Chorňak, Nykanor Dejnena, Petro Kozak (biskupská vysviacka v roku 1969) a Josyf Hirňak, pričom im bolo udelené právo, aby v prípade potreby vysvätili ďalších kňazov pre podzemnú cirkev. 

Po prepustení z väzenia biskup Slezjuk 30. novembra 1968 vysvätil svojho pomocného biskupa a nástupcu Sofrona Dmyterka. V roku 1976 biskup Dmyterko vysvätil za svojho pomocného biskupa Jakiva Tymčuka a v roku 1989, po smrti biskupa Tymčuka, Tryneja Bilyka.

Aktívna pastoračná činnosť biskupa Velyčkovského viedla 27. januára 1969 k jeho opätovnému uväzneniu a odňatiu slobody na tri roky. Po prepustení na slobodu smel vycestovať najskôr do Ríma a nakoniec do Kanady, kde 30. júna 1973 zomrel (27. júna 2001 pápež Ján Pavol II. vyhlásil  biskupa Velyčkovského za blahoslaveného). 

V roku 1972 arcibiskup Volodymyr Sterňuk prevzal zástupne vedenie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v Sovietskom zväze. Bol to práve on, kto vyviedol cirkev z existencie v podzemí na slobodu. Ešte v podzemí vysvätil za biskupov v roku 1985 Fylymona Kurčabu, igumena redemptoristov, a v roku 1986 Juliana Voronovského a Mychaila Sabryhu.

Okolnosti neustáleho nebezpečia prenasledovania nútili cirkev k tomu, aby biskupské vysviacky udržiavala v tajnosti. Preto veriaci často nemali presnejšie informácie o svojich podzemných biskupoch, ale výskyt nových, mladých kňazov svedčil o ich existencii. Vzhľadom na neustále nebezpečenstvo sa biskupi nesmeli predčasne prezradiť, preto svoju aktívnu biskupskú činnosť začali de facto až po legalizácii Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi v roku 1989.

Medzi primárne úlohy biskupov v podzemí patrilo:

zabezpečovanie nepretržitého nástupníctva biskupov;

udržiavanie vzťahov s hlavou Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a s Apoštolskou

stolicou;

starostlivosť o mníšske komunity a podpora nových povolaní do mníšskych komunít;

organizovanie podzemných kňazských seminárov;

vysviacanie nových kňazov;

koordinovanie pastoračnej činnosti kléru;

riešenie konfliktov a udržiavanie jednoty podzemnej cirkvi.