Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Laici cirkvi v katakombách

Laici boli veľkou oporou pre kňazov a biskupov v podzemí. Ich domy sa často stávali miestami slávenia božskej liturgie, iných bohoslužieb a svätých tajomstiev. Verne a obetavo sa veriaci Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi starali o kresťanskú výchovu svojich detí. Vyrábali liturgické predmety, ukrývali ich a uchovávali pre bohoslužby. Starali sa o zatvorené chrámy, sprevádzali a chránili svojich duchovných, boli sprostredkovateľmi medzi kňazmi a tými, ktorí potrebovali ich pomoc. Preto ich možno bezpochyby a oprávnene označiť za najstabilnejšie piliere podzemnej cirkvi. Často sa stávalo, že veriaci „neoprávnene“ otvorili dvere zavretých chrámov a týmto spôsobom alebo aj pred zavretými dverami chrámu organizovali prosebné bohoslužby, ktoré sa konali bez kňaza a pod vedením kantorov alebo znalých členov farnosti. Gréckokatolícki veriaci spoločne počúvali božskú liturgiu cez Rádio Vatikán, často sa zúčastňovali na oficiálne povolených rímskokatolíckych bohoslužbách.

V mnohých farnostiach, kde kňaz jednoznačne odmietol prijať štátne pravoslávie, za čo bol neskôr zatknutý a deportovaný, farníci zostali verní vyznaniu svojho farára a odmietli prijať nového pravoslávneho kňaza, a to aj vtedy, keď im vláda hrozila zatvorením chrámu a tým, že im už vôbec nepridelí žiadneho duchovného. Takéto farnosti tvorili základ podzemnej cirkvi. Tak tomu bolo napríklad v dedine Chorošnycia, kde Mychajlo Vus, ktorý tam bol cerkevníkom, neodovzdal kľúče od už oficiálne zavretého chrámu úradom napriek ich nesmierne silnému nátlaku. Chrám otváral len pre gréckokatolíckych podzemných kňazov, ktorí do dediny prichádzali neustále a tajne tam slávili božskú liturgiu.

Veriaci boli aj organizátormi bohoslužieb v chrámoch na pútnických miestach, najmä pred veľkými sviatkami. K zázračným prameňom v obci Lis putovali ľudia z celého okolia, prešli desiatky kilometrov, aby sa modlili spoločne. V lese, päť kilometrov od mesta Bolechiv v okrese Ivano-Frankivsk, veriaci za jednu noc postavili drevenú kaplnku, v ktorej sa konali bohoslužby. Úrady niekoľkokrát zničili drevenú kaplnku v lese pri dedine Boronyči. Veriaci z okolia sa však vždy znova a znova zišli a kaplnku postavili nanovo. Orgány štátnej bezpečnosti často pripravovali pasce na kňazov, avšak vďaka šikovnosti veriacich duchovní vždy vyviazli slobodne a bez ujmy.

Existoval dobre prepracovaný poplašný systém, ktorý slúžil na informovanie o prípadných nebezpečenstvách počas bohoslužieb. Na mieste konania bohoslužby vždy stála stráž. V prípade nebezpečenstva bol kňaz ako prvý odvedený do bezpečia, pričom veriaci bohoslužbu dokončili sami. Na bohoslužby sa schádzali podľa určitých pravidiel utajenia, napríklad priezvisko kňaza sa v rozhovoroch nesmelo nikdy vysloviť.

Organizovaná činnosť laikov sa zintenzívnila najmä po založení Tretieho rádu biskupom Velyčkovským. Išlo o malé spoločenstvá, ktoré sa podľa mníšskych pravidiel snažili viesť život v čistote, spravodlivosti a modlitbe. Do týchto spoločenstiev mohli patriť ako ženatí, tak aj slobodní ľudia. Medzi členmi Tretieho rádu boli veriaci rôzneho veku a rôznych povolaní (učitelia, účtovníci, inžinieri...), ktorí sa schádzali na spoločnú modlitbu, spoveď, sväté prijímanie a duchovné cvičenia. V určitých intervaloch ich navštevoval kňaz, ktorý ich spovedal a slúžil s nimi božskú liturgiu.

Aktívne členky Tretieho rádu často pracovali s mládežou a upozorňovali kňazov na niektorých mladých chlapcov a dievčatá s duchovným potenciálom na kandidátov na kňazstvo alebo mníšsky stav:

„Stretávali sme sa vždy v prvý deň mesiaca. Mali sme hodinu katechizmu, šli sme na spoveď, slávili sme božskú liturgiu. Potom sme si navzájom vymieňali skúsenosti, prosili sme sa o radu, lebo každá z nás bola čiastočne v úlohe kňaza: tam, kam nemohol prísť kňaz, tam mohla prísť žena. Išli sme a vždy sme zistili, čo bolo potrebné: sobáš, krst, pohreb. Dohodli sme si termíny, domy – miesta slávenia a obstarávania. Potom sme sa vybrali do Ľvova hľadať kňaza. Keď sme ho našli, zvyčajne som sa s ním vrátila. Tretí rád sa rozšíril do všetkých smerov [...]. Aj v okrese Ternopiľ a v okrese Ivano-Frankivsk v Dore a v Kaluši [...]. Všetci sme boli ako jedna rodina, jedna cirkev“ (z interview s pani Nadijou Rohuljou).

Laici často protestovali proti zatváraniu chrámov. Zbierali petície nielen proti tomu, ale aj za legalizáciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a za registráciu gréckokatolíckych farností. V reakcii na to miestne úrady nariadili prehliadky domov a bytov aktívnych laikov. Títo laici často museli znášať masívnu diskrimináciu na svojich pracoviskách. V roku 1981 zástupcovia farnosti Zavadiv osobne podali žiadosť o otvorenie gréckokatolíckeho chrámu v ich obci na Najvyššiu radu pre náboženské záležitosti v Moskve. Tam ich uistili, že ich žiadosť bude vybavená kladne. Hneď ako sa delegácia vrátila domov, všetci jej členovia boli vystavení nemilosrdným represiám.

Ženy zohrávali v podzemnej cirkvi osobitnú rolu. Starali sa predovšetkým o výchovu detí. Zachovanie náboženskej identity a duchovných hodnôt im pritom vždy ležalo na srdci. Príbuzní a rodiny kňazov, najmä tých známych a vyhnaných, nemohli poprieť svoju príslušnosť k Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. A tak kňazské manželky spolu so svojimi deťmi museli znášať neustále a plánované výsmechy a ponižovanie. Ich vytrvalosť sa stala nepochybne jedným zo základných pilierov podzemnej cirkvi. Možno uviesť mnoho príkladov, ako kňazské manželky pomáhali iným matkám pri náboženskej výchove ich detí. Najmä svojím vlastným životným príkladom mali veľký vplyv na ostatných. Boli to práve ony, kto pomáhal kňazom organizovať podzemné farnosti a nadväzovať a udržiavať kontakty medzi nimi a veriacimi. Ženy boli často ochotné voľnejšie a priamejšie svedčiť o svojej viere. S veľkou odhodlanosťou bojovali za práva svojej cirkvi a odvážne ju bránili tvárou v tvár otvorenému prenasledovaniu zo strany sovietskych orgánov.