Hieronym

† 419/420

Mnohí maliari zobrazili Hieronyma ako učenca. Sedí za písacím stolom ako evanjelisti v karolínskom žaltári. Pred stolom drieme lev ako mačka. Hlava je osvetlená lúčmi, Hieronym sa javí inšpirovaný. Presýpacie hodiny, kardinálsky klobúk a niekoľko kníh dopĺňajú zariadenie pracovne. História však vyzerá inak.

„Narodil som sa ako kresťan, z kresťanských rodičov; už v kolíske som bol kŕmený katolíckym mliekom.“ Toto veľkolepé vyznanie viery nás nesmie zavádzať. Hieronym zostal 13 rokov jediným rozmaznávaným dieťaťom v tejto bohatej rodine, ktorá mala sídlo v Stridone, meste na hranici medzi Panóniou a Dalmáciou. Jeho rodičia mu museli tolerovať mnohé rozmary. Nedali ho pokrstiť ako dieťa, aby počkali, kým dosiahne určitú zrelosť.

Hieronym navštevoval najskôr školu vo svojom rodnom meste. Bol nadaný, ale ťažký žiak, nedisciplinovaný, svojvoľný, duševne živý, s neslýchanou pamäťou, citlivý, vášnivý, podozrievavý, žiarlivý. Už veľmi skoro ho poslali do veľkých škôl v Ríme, aby tam študoval gramatiku a rétoriku. Rím očaril malého študenta, ktorý prišiel z provincie: „Ó, mocné mesto, pani sveta, oslavované apoštolom!“

Bol zasvätený do jazykového umenia, dychtivo čítal latinských klasikov, ktorí formovali jeho štýl a ducha. Keď neskôr kritizoval Cicera, bolo to len preto, aby sa zmieril s tým, že sa ho musí vzdať. Nemohol pohŕdať majstrami, ktorí ho formovali. Ale Rím a jeho spisovatelia boli pre neho príliš spojení so spomienkami, aby sa na nich mohol pozerať s pokojom, aký zachovali Kapadóčania voči pohanskej antike.

Napätá práca nebránila mladému Hieronymovi, aby sa oddával pôžitkom. Musel to robiť s neskrotnosťou svojej búrlivej povahy, v ľahkomyseľných a prchavých milostných vzťahoch, ktorých spomienky ho však mučil ešte aj v pustatine Chalkis. Hlbšie boli jeho priateľstvá. Spoznal Bonosa a Rufina. So svojimi spolužiakmi navštevoval katakomby. Rím bol aj mestom mučeníkov.

Hieronym bol v podstate príliš náročný na to, aby sa oddal krásnemu životu. Pravdepodobne v roku 366 sa spolu s Bonosom zapísal do zoznamu kandidátov na krst a na Veľkú noc ho pokrstil rímsky biskup Libérius. Mal sa začať nový život.

Hieronym odcestoval do Galie a dostal sa až do Trevíru, kde opäť začal študovať, ale zároveň objavil mníšsky život. Rozhodol sa vrátiť do Aquileje, aby sa tam venoval meditácii a askéze. Napriek obavám svojej rodiny sa spolu so svojimi priateľmi zveril pod  vedenie Chromatia, v ktorého kruhu malo štúdium Biblie prvoradý význam. Náboženská idyla však netrvala dlho.

„Vypukla búrka“, ako sám uvádza, a komunita sa rozpadla. Hieronym ťažko znášal túto skúšku, ale nenechal sa odradiť. Neúnavne sa vydal na cestu na Východ, kde v púšti prosperovali kláštory. Vzal so sebou svoju knižnicu a poznámky, ktoré nazbieral v Ríme, a neustále nadával na svojich protivníkov. Jeho odchod znamenal zároveň rozchod s rodinou, čo ho dlho trápilo. Neskôr napísal Heliodorovi: „Zažil som to srdcervúce utrpenie, ktorého sa bojíš.“

Hieronym využil pobyt na Východe na zdokonalenie svojho biblického vzdelania v Antiochii a na štúdium hebrejčiny v Sýrii. Z veľkomesta Antiochia sa totiž uchýlil na vidiecke sídlo v pustatine Chalkis, obývanej mníchmi. So sebou si však vzal aj svoj charakter a svoje záľuby. Bol rozpoltený medzi duchom a dušou, medzi antickou a kresťanskou literatúrou. „Keď som čítal prorokov, povedal som si: Prečo mi tieto reči znejú tak surovo a neupravene? A po noci bdenia a modlitieb som sa vrátil k Cicerovi a Plautovi.“ Potom ho otriasol sen, ktorý neskôr dramaticky spracoval. Počas horúčky „bol som v duchu unesený a odvlečený pred súdnu stolicu. Videl som také oslepujúce svetlo, že som sa neodvážil zdvihnúť oči. Keď sa ma opýtali na moje náboženstvo, odpovedal som: „Som kresťan.“ „Klameš,“ odpovedal mi ten, kto sedel na sudcovskom stolci, „nie si kresťan, ste cicerovec. Kde je tvoj poklad, tam je tvoje srdce.“

Napádali ho pokušenia, samota podporovala snenie. Bol zle živený, zle ubytovaný a niesol fyzické následky. Spomienky na pekné tanečnice z Ríma ho prenasledovali. „Ach, ako často vtedy, keď som pobýval v púšti, v tejto rozsiahlej, slnkom rozpálenej pustatine, ktorá mníchom ponúka len strašné bývanie, som si predstavoval, že som stále uprostred rímskych zábav... Vidím sa vtiahnutý do tancov mladých dievčat. Moja tvár bola bledá od pôstu, moje zmrznuté telo vrelo túžbou a plamene žiadostivosti šľahali v tele takmer mŕtveho človeka... Ešte si to dobre pamätám. Stávalo sa, že som neustále vydával výkriky, celý deň, celú noc. Neustále som si bil do hrude. Dospelo to až tak ďaleko, že som sa bál svojej cely ako svedka mojich zlých myšlienok. Rozhnevaný a krutý voči sebe samému som sa sám zahrabal v púšti.“

Duševná práca ho zachránila. Vrhol sa do štúdia, pod vedením učeného Žida sa naučil hebrejčinu, „jazyk s hrdlovými a sykavkovými hláskami“. Bola to tvrdšia askéza ako tá mníšska. Zvyšný čas vyplnil životopisom – aby som nepovedal oslavou – „Pavla, prvého pustovníka“ (Vita Pauli primi eremitae). „Jeho ošúchaná tunika je mi milšia ako kráľovská purpurová róba.“ Jeho romány o mníchoch nahradili povznášajúce romány a uspokojili vtedajších kresťanov, ktorí túžili po zázrakoch.

Približne v tom istom čase napísal kroniku, v ktorej čiastočne preložil a čiastočne spracoval dielo historika Euzébia Cézarejského (Chronicon). Táto kniha je nenahraditeľná pre výskum kresťanskej minulosti. Do svojich historických záznamov rád vpletal svoje osobné spomienky a rozladenie. Tak napríklad zaznamenal cestu Melánie Staršej do Jeruzalema a chválil jej čnosti, ale potom, čo sa s ňou pohádal v rámci sporu o Origenovi, vyškrtol jej meno.