Po Stalinovej smrti sa Enver Hodža rozkmotril s Juhosláviou, so Sovietskym zväzom i s Čínou. 

Dôvodom bolo, že už ani jeden zo spomenutých štátov nepovažoval za dostatočne stalinistický.

Enver Hodža chcel vytvoriť „prvý ateistický štát na svete“ a svoju krajinu napokon doviedol do úplnej izolácie.

Enver Hodža bol bol počas studenej vojny jediným vládcom Albánska. 

Z takmer neobmedzeného kultu osobnosti, ktorý ho kedysi obklopoval, dnes nezostalo takmer nič. 

Pred 80 rokmi, 11. januára 1946, Enver Hodža vyhlásil Albánsku ľudovú republiku.

Albánsko patrí dodnes medzi najchudobnejšie krajiny Európy.

V poslednom čase sa však výrazne posunulo nahor v rebríčku turistických destinácií – ako nová dovolenková destinácia s autentickou atmosférou. 

Je to vďaka výnimočnej pohostinnosti Albáncov, ale aj vďaka desaťročiam komunizmu doby kamennej.

Táto krajina na pobreží Jadranského mora bola odjakživa hračkou veľmocí, ktoré

bojovali o tento kúsok zeme, ktorý nikdy nemal byť krajinou, ale väčšinou len oblasťou záujmov alebo zónou rozmiestnenia vojsk.

Ani krátkodobá Albánska republika z 20. rokov 20. storočia a monarchia pod vládou autokratického kráľa Zogu neprežili nepokoje druhej svetovej vojny. 

Na jeseň 1944 nastala hodina komunistického „osloboditeľského frontu“ a jej vodcu Envera Hodžu. 

Hodža prevzal moc a obsadil všetky kľúčové pozície v krajine členmi svojej rodiny a dôverníkmi. 

11. januára 1946 bola oficiálne vyhlásená „Socialistická ľudová republika Albánsko“.

Syn bohatého obchodníka s látkami z južného Albánska si osvojil ľavicové názory v 30. rokoch na Západe, počas štúdia v Montpellieri, Paríži a Bruseli. 

Jeho jemná frankofónia ho na politickej scéne začiatku studenej vojny prezentovala ako muža sveta a pomerne rozumného štátnika. 

Avšak Hodža ako hlava vlády nezávislého Albánska už aktívne pracoval na zbúraní všetkých mostov na Západ a vládol tvrdou rukou.

Predseda strany nikdy neváhal obetovať starých priateľov a spojencov vlastnej moci. „Čistky“ boli v Albánsku na dennom poriadku. 

Hodža sa nezúčastnil na destalinizácii pod vedením sovietskeho straníckeho vodcu Nikitu Chruščova a na začiatku 60. rokov sa obrátil k Pekingu.

V nadväznosti na čínsku kultúrnu revolúciu albánska komunistická strana vo februári 1967 zakázala všetku „náboženskú propagandu“ a vyhlásila „ateistický štát“. 

A Peking dodával do Tirany nielen ideologickú muníciu: až do pádu komunizmu bola chudobná albánska ekonomika založená na nekvalitných priemyselných materiáloch, s ktorými maoistická Čína prvýkrát vstúpila do Európy.

Napriek tomu dni čínsko-albánskeho spojenectva boli rýchlo preč, keď Peking na konci 70. rokov nadviazal opatrné politické kontakty s USA.

Bola to posledná z mnohých veľkých zmien, ktoré Enver Hodža vykonal vo svojej krajine. 

Od roku 1978 sa Albánsko ponorilo do úplnej izolácie. 

Na titulky sa dostala len jedna krvavá smrť v decembri 1981, ktorej okolnosti neboli nikdy objasnené. Bola to samovražda, likvidácia? Alebo dokonca súboj dvoch starých protivníkov o moc v štáte?

Na konci Hodžov spoločník a dlhoročný premiér Mehmet Šehu skončil vo vlastnej krvi – a Enver Hodža sa mohol udržať pri moci – a v luxuse – až do svojho úmrtia na zlyhanie srdca 11. apríla 1985.

Po desaťročiach nebrzdeného kultu Hodžu nasledovala po roku 1990 „damnatio memoriae“ v klasickom rímskom štýle:

diktátor bol prevezený z cintorína vojnových hrdinov do radového hrobu na „mestskom“ cintoríne. 

Múzeum Hodžu v Tirane je dnes kultúrnym centrom a poskytuje útočisko umelcom, ktorých by diktátor kedysi určite nechal zmiznúť.