Podzemná pastorácia na Ukrajine

Rádio LUMEN v rokoch 2023-24 realizovalo projekt venovaný Ukrajincom, ich histórii a súčasnému životu (na Ukrajine aj v zahraničí) v kontexte prebiehajúcej vojny a ich krutého osudu ako utečencov. 

Osobitná pozornosť bola venovaná Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a jej fenomenálnemu rozvoju, ktorý zaznamenala od pádu komunistického režimu, aj na príhovor mnohých ukrajinských mučeníkov. 

Poslucháči na Slovensku tak mali možnosť dozvedieť sa o cirkevnej situácii na Ukrajine a o ukrajinskej kultúre a identite, ktorú v mnohých ohľadoch formovala kresťanská viera.

Na základe pozitívnej odozvy poslucháčov a tiež v kontexte neutíchajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine sa Rádio LUMEN podujalo odvysielať sériu relácií, v ktorých poslucháčom predstaví novodobých ukrajinských mučeníkov 20. storočia z prostredia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.

Po obsahovej stránke budú tieto relácie garantovať náboženský redaktor Ján Krupa s Stanislav Gábor z Generálneho sekretariátu Konferencie biskupov Slovenska. 

Obsah týchto relácií postupne publikujeme na webovej stránke Rádia LUMEN.

Podzemná pastorácia na Ukrajine

Smrť Josifa Stalina v marci 1953 a takzvaný „Chruščovov odmäk“ priniesli nové nádeje a uviedli novú etapu krížovej cesty Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, život v katakombách. V období „odmäku“ sa začal proces revízie aktov nevinne odsúdených a deportovaných.

Hlavnými hýbateľmi cirkevného života v podzemí na Ukrajine boli biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, laici, ktorí sa vrátili domov z táborov a miest vyhnanstva. Bez viditeľných administratívnych štruktúr, inštitúcií alebo farností Ukrajinská gréckokatolícka cirkev pokračovala vo svojej službe napriek neustálemu prenasledovaniu: veriaci boli síce v obmedzenom rozsahu, ale predsa nepretržite duchovne sprevádzaní gréckokatolíckymi podzemnými kňazmi.

Budovanie štruktúr podzemnej cirkvi súvisí s angažovanosťou biskupov Mikolaja Čarneckého a Vasyla Veličkovského. Veľkou zásluhou druhého menovaného bolo, že sa osobne snažil zaviesť do života podzemnej cirkvi zásady, ktoré zodpovedali duchu Druhého vatikánskeho koncilu, hoci neboli priamym uskutočnením koncilových rozhodnutí (napr. povolenie veriacim navštevovať pravoslávne chrámy, ak „vlastní” kňazi neboli dostupní, spomínanie „pravoslávnych kresťanoch” vo veľkom vchode na božskej liturgii atď.).

Neexistovala žiadna špeciálna systematická koordinácia pastoračnej práce v podzemí. Biskupi mohli dušpastierom „poskytovať podporu formou rád“, napríklad kam majú ísť a čo majú robiť. Vo väčšine prípadov však kňazi konali na vlastnú zodpovednosť a na biskupov sa obracali len v mimoriadne naliehavých prípadoch. Okrem toho nie všetci kňazi vzhľadom na prísne utajovanie mali prístup k svojim biskupom. Dokonca aj meno ordinára „poznali len starší, a mladším [...] ho neprezradili“ (z interview s kňazom Metodijom Kosťukom).

Neexistovali ani žiadne prísne stanovené územné ohraničenia v dušpastierskej starostlivosti o veriacich. Zvyklo sa hovoriť, že farnosťou dušpastiera sa stala celá Ukrajina a miesta deportácie, na ktorých sa nachádzali veriaci.

Tajné bohoslužby sa konali v súkromných domoch, na pútnických miestach a pred zatvorenými chrámami.

„Navštívil som bohoslužbu v Zarvanyci, ktorú slávili biskup Pavlo Vasylyk a kňazi Hryhorij Simkajlo a Taras Senkiv. Hoci sa konala v lese, bolo to slávnostné, vznešené, modliť sa k Bohu v takýchto pomeroch. Mal som dojem, že modlitba vychádzala z hĺbky srdca, lebo všetci prosili, aby prišli časy, keď sa nebudeme modliť v lese, ale v našich chrámoch“ (z interview s kňazom Michailom Suškom).

„Väčšina našich pútí smerovala do Boronyči. Kňaz Sivik, pokiaľ si dobre pamätám, alebo kňaz Bodnar, si obliekli staré šaty a spolu s nimi sme išli cez les. Nebáli sme sa ani zimy, ani hladu. Keď sme dorazili, určili sme strážcov; pre ostatných kňazi slávili svätú liturgiu a pobožnosti... Putovali sme tam hlavne pred sviatkami Bohorodičky. Chodili sme tam však aj v iné dni, keď sa naskytla príležitosť. [...] Jedného dňa sa stalo, že polícia nás sledovala a prichytila pri modlitbe. Bolo to krátko pred sviatkom Premenenia Pána. Pokľakli sme a začali spievať: „Presvätá Bohorodička, zachráň nás, Presvätá Bohorodička, zachráň nás.“ Na to nás polícia nechala na pokoji a stiahla sa. Povedali, že sme „nerozumní ľudia“ (z interview s pani Sofiou Stefančukovou).

Vzhľadom na nedostatok liturgických kníh boli existujúce knihy odfotené alebo ručne prepísané. Týkalo sa to najmä modlitbových kníh, Svätého písma, katechizmu, Nasledovania Krista od Tomáša Kempenského atď. V roku 1963 napríklad boli zatknutí dvaja mladí ľudia, Skral a Palčinskij, pretože pri prehliadke ich domu bolo nájdených niekoľko tisíc odfotografovaných obrázkov, ktoré boli určené na distribúciu medzi veriacich.