Sviatok Zvestovania presvätej Bohorodičky v byzantskej tradícii

„Dnes je začiatok našej spásy, zjavenie večného tajomstva.“ 

(Tropár)

Počas prvých troch storočí sa liturgický kult nášho Pána Ježiša Krista koncentroval na sviatok jeho slávneho zmŕtvychvstania, Svätej Paschy, ktorú Otcovia vyzdvihovali ako „sviatok sviatkov“ (sv. Gregor z Nazianzu). V priebehu štvrtého storočia Cirkev zaviedla do cyklu liturgických slávení ďalšie základné tajomstvo zo života nášho Spasiteľa, jeho narodenie. Spolu s ním sa do liturgického roka dostalo aj slávenie vtelenia nášho Pána, sviatok Zvestovania.

Pôvodne bolo Zvestovanie považované za sviatok nášho Pána a pripomínalo jeho tajomné vtelenie. No neskôr, po náležitom ocenení úlohy Panny Márie v tajomstve vtelenia, Otcovia rozhodli, že tento sviatok 25. marca bude slávený ako mariánsky sviatok.

Keď diskutujeme o Zvestovaní, musíme jasne rozlišovať medzi tajomstvom a jeho liturgickým slávením ako sviatkom Zvestovania.

Tajomstvo Zvestovania sa koncentruje na vtelenie božského Slova, keď „mocou Svätého Ducha“ Slovo „sa telom stalo“ (Jn 1, 14) v lone Panny Márie, ako je to opísané v Evanjeliu podľa Lukáša (Lk 1, 26 – 38).

Vtelenie bolo vždy považované za hlavné tajomstvo našej viery a v roku 325 ho Otcovia Nicejského koncilu vložili do Symbolu viery. Odvtedy všetci kresťania vyznávajú, že náš Pán Ježiš Kristus „pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies, vtelil sa zo Svätého Ducha a Márie - Panny a stal sa človekom“.

Liturgické slávenie tohto tajomstva ako osobitný sviatok Zvestovania prišlo neskôr, v spojitosti so sviatkom Narodenia nášho Pána, a bolo jednoducho považované za sviatok vtelenia nášho Pána. Neskôr, v priebehu 6. storočia, sa však dôraz presunul na Pannu Máriu a vyzdvihla sa jej kľúčová rola v tajomstve vtelenia.

A tak Byzantská cirkev začala sláviť tento sviatok ako mariánsky sviatok pod názvom Zvestovanie Presvätej Bohorodičky.

Slávnostné slávenie viacerých sviatkov bolo iniciované v Jeruzaleme po vyhlásení náboženskej slobody cisárom Konštantínom Veľkým v roku 313, keď početní pútnici začali prichádzať na sväté miesta. Tieto sväté miesta, ktoré boli vďaka cisárovej štedrosti zaopatrené nádhernými bazilikami, sa postupne stali dejiskom najpôsobivejších liturgických slávení. 

V polovici štvrtého storočia bola postavená nádherná bazilika Zvestovania v Nazarete, na mieste, kde podľa podania stál dom Panny Márie. Tak sa začal sláviť sviatok Zvestovania.

Podľa časových výpočtov zvestovanie predchádzalo narodeniu nášho Pána deväť mesiacov a malo sa sláviť 25. marca.

So slávením sviatku v tento deň sa však spájali určité liturgické ťažkosti. 25. marec zvyčajne pripadal na veľkopôstne obdobie, a Laodicejský koncil zakázal všetky slávnostné slávenia počas Veľkého pôstu (51. kánon). Preto sa sviatok Zvestovania slávil počas Adventu ako liturgická príprava na Narodenie Pána, pričom dôraz sa kládol na vtelenie nášho Pána.

Po uznaní Panny Márie za Bohorodičku Efezským koncilom v roku 431 sa Máriina rola v diele spásy začala dostávať do popredia. V šiestom storočí sa dôraz presunul na Máriu a sviatok Zvestovania bol uznaný za mariánsky sviatok, ktorý sa má sláviť bez výnimky 25. marca. A tak Trullský [= Konštantínopolský] koncil, ktorý sa slávil v roku 692, zrušil predchádzajúci zákaz a nariadil slávnostné slávenie sviatku Zvestovania s božskou liturgiou 25. marca, aj keby pripadol na Veľký týždeň (52. kánon).

Konštantínopolská paschálna kronika, spísaná na začiatku siedmeho storočia, jasne hovorí, že celá Byzantská cirkev podľa „tradície svätých učiteľov“ slávi sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičky 25. marca (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. 92, s. 488). Preto dnes podľa byzantskej disciplíny slávime svätú liturgiu dokonca aj na Veľký piatok, ak pripadne na 25. marca.

Pápež Sergej (687 – 701), pôvodom z Východu, zaviedol sviatok Zvestovania v Ríme, odkiaľ sa postupne rozšíril na celý Západ ako súčasť „Rímskej tradície“.

Hoci svätý Proklos Konštantínopolský († 446) vo svojej Tretej homílii hovorí o Zvestovaní ako o „slávnostnom slávení“ (porov. Migne, Patr. Gr., zv. 65, col. 703 – 708), svoju pozornosť predsa len sústreďuje na hypostatickú úniu dvoch prirodzeností (ľudskej a božskej) v Kristovi, pričom tajomstvo zvestovania považuje za vtelenie nášho Pána Ježiša Krista.

Z toho istého obdobia, čiže z polovice 5. storočia, máme ďalšiu a pomerne dlhú homíliu biskupa Bazila zo Seleukie Na Zvestovanie Presvätej Bohorodičky (porov. Migne, Patr. Gr., zv. 85, s. 425 –  452), ktorá výrazne ovplyvnila autora mariánskeho hymnu Akatist (gr. Akathistos). Avšak vo svojej homílii sa Bazil zo Seleukie zaoberá výkladom tajomstva zvestovania, nezmieňuje sa o slávení sviatku. 

Najstaršia autentická homília zaoberajúca sa zvestovaním o slávnostným sviatkom, ktorý sa slávi 25. marca, sa pripisuje svätému Abrahámovi Efezskému († okolo 553), ktorý ju predniesol v dobe cisára Justiniána. Túto homíliu objavil len nedávno profesor M. Jugie a v roku 1922 ju publikoval. V siedmom storočí značne narástol počet homílií na sviatok Zvestovania. Tieto homílie potvrdzujú to, čo už bolo povedané o vývoji slávnostného slávenia tohto sviatku.

Liturgické kompozície pre tento sviatok sú veľmi inšpirujúce a naplnené veľkou radosťou, neustále opakujú anjelský pozdrav: Raduj sa!, keď opisujú vtelenie božské Slova, božské materstvo Panny Márie a začatie Božieho plánu našej spásy. Trvalo takmer tri storočia, pokým boli liturgické kompozície a služby riadne usporiadané a nadobudli svoju definitívnu podobu.

Medzi hymnografov, ktorí svojimi inšpiratívnymi kompozíciami výrazne prispeli ku kráse a slávnostnosti tohto sviatku, patrí: svätý Andrej Krétsky († okolo 740), svätý Ján Damaský († 749), svätý Kozma Majumský († okolo r. 760), svätý Teofán Graptos († 845), Anatolios Solúnsky († 9. storočie) a cisár Lev VI. Múdry († 912), ktorý sa skrýval pod pseudonymom Byzantios.

Kánon utierne pre tento sviatok, zložený svätým Teofánom, je jedinečný v byzantskej hymnografii, pretože je usporiadaný vo forme dialógu medzi archanjelom a Pannou Máriou.

Aby sme pochopili jeho nádheru a hlbokú teologickú myšlienku, venujme svoju pozornosť 8. piesni kánona:

Počúvaj, čistá Panna, služobnica Pánova, zatiaľ čo ti Gabriel rozpráva o večnom pláne Najvyššieho, pláne, ktorý sa blíži k svojmu naplneniu: Priprav sa prijať Boha, lebo skrze teba prichádza Nepochopiteľný, aby prebýval so smrteľnými ľuďmi. Preto radostne volám: Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!

Panna odpovedala: Každá ľudská myseľ je ohromená, keď uvažuje nad podivuhodnými zázrakmi, o ktorých mi rozprávaš. Tvoje slová ma napĺňajú radosťou, no obávam sa, že ma môžeš oklamať, tak ako bola oklamaná Eva, a zviesť ma na scestie. No, hľa, ty voláš: Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!

Buď bez obáv, odpovedal Gabriel, je pravda, že táto vec je ťažko pochopiteľná, tak sa riaď slovami svojich vlastných úst. Nepochybuj, akoby som to hovoril s úmyslom oklamať ťa, ale radšej ver, že hovorím pravdu, lebo v radosti volám: Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!

Panna, ktorá bola bezúhonná, odpovedala: Narodenie dieťaťa pramení zo vzájomnej lásky; taký je zákon, ktorý Boh dal ľuďom. No ja vôbec nepoznám požitky manželstva, ako teda môžeš tvrdiť, že porodím dieťa? Obávam sa, že ma klameš, a predsa voláš: Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!

Na to anjel povedal: Hovoríš mi, svätá Panna, o bežnom spôsobe, akým prebieha narodenie. No ja ti hovorím o narodení pravého Boha. On si z teba vezme telo spôsobom, ktorý presahuje akékoľvek vyjadrenie a chápanie, spôsobom, ktorý pozná len on sám. Preto s radosťou volám: Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!

Zdá sa mi, že hovoríš pravdu, odpovedala Panna, lebo si prišiel ako posol, ktorý prináša radosť všetkým. Keďže Svätý Duch očistil moju dušu i telo, nech sa mi stane podľa tvojho slova; a nech vo mne prebýva Boh. K nemu volám spolu s tebou: Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!

Tento stručný opis sviatku Zvestovania presvätej Bohorodičky je zakončený inšpiratívnymi slovami toho istého hymnografa:

„Dnes je nám zjavené tajomstvo, ktoré je od večnosti. Boží Syn sa stáva Synom človeka, aby účasťou na tom, čo bolo naše najhoršie, urobil nás účastnými na tom, čo bolo najlepšie. V dávnych časoch bol Adam oklamaný. Adam si želal stať sa podobným Bohu, ale nepodarilo sa mu to. Teraz sa Boh stáva človekom, aby mohol Adama urobiť podobným Bohu. Nech sa raduje celé stvorenie a nech jasá príroda, lebo archanjel stojí v bázni pred Pannou a pozdravom: Raduj sa! mení náš zármutok na radosť. Synu Boží, ktorý si sa vo svojom milosrdenstve a súcite stal človekom, sláva tebe! (Chvály na utierni). 

Presvätá Bohorodička, zachráň nás!

Tropár (4. hlas)

Dnes je začiatok našej spásy, zjavenie večného tajomstva. Boží Syn sa stáva synom Panny a Gabriel zvestuje príchod milosti. Preto spolu s ním prevolávajme Bohorodičke: Raduj sa, milostiplná, Pán s tebou!

Zo Synaxára

(Liturgický opis sviatku)

„Dnes Boží Syn a božské Slovo, náš Pán, nevýslovným spôsobom prichádza prebývať v lone Panny a svojím vtelením chce zbožštiť človeka, dielo svojich rúk, a priviesť ho späť do starobylého raja. Dnes Nestvorený prichádza prebývať vo svojom stvorení. Dnes sa Neviditeľný stáva viditeľným. Dnes je Neprístupný počatý v panenskom lone a stáva sa prístupným. Dnes božské Slovo prijíma telo a Boží Syn sa stáva synom Panny.“

„Dnes sa otvárajú brány raja a ohnivý meč je rýchlo odstránený, a tak ľudský rod skrze vieru v Krista a dobré skutky opäť vstupuje do raja. Dnes sa Adam raduje, pretože jeho Stvoriteľ prijal jeho (ľudskú) prirodzenosť. Dnes Eva, ktorá rozdrvila hlavu hada, svojho neúprosného pokušiteľa, pozýva celý svet, aby sa radoval, pričom hovorí: Radujte sa so mnou, lebo dnes sme našli oslobodenie od všetkých hriechov.“

Zdroj: https://archpitt.org/the-feast-of-the-annunciation-of-the-most-holy-mother-of-god-byzantine-tradition/ Z angličtiny preložil o. Ján Krupa