Vstup Panny Márie do chrámu podľa tradície byzantského obradu

„Velebíme ťa, najsvätejšia Panna, vyvolená Božia deva, a ctíme si tvoj vstup do Pánovho chrámu.“ (utiereň).

Podľa úctyhodnej tradície cirkvi byzantského obradu, čo potvrdil svätý Ján Damaský († 749), požehnanú Pannu Máriu ako dieťa priviedli jej rodičia, svätí Joachim a Anna, do chrámu ako obetný dar Bohu a ona „vyrastala v Božom dome, živená Svätým Duchom… Takto sa usilovala o svätosť a ukázala sa byť svätým a obdivuhodným chrámom, ktorý bol hodný Najvyššieho.“ (porov. Pravá viera, IV, 14) Toto tajomstvo z raného života požehnanej Matky si v našom byzantskom obrade pripomíname 21. novembra sviatkom Vstupu Presvätej Bohorodičky a vždy Panny Márie do chrámu. V cirkevnoslovanskom jazyku sa tento sviatok nazýva – v skrátenej podobe – Vovedenije.

Príbeh vstupu požehnanej Panny Márie nám prvý raz podáva s niekoľkými legendárnymi detailmi takzvané Jakubovo protoevanjelium, ktoré zostavil neznámy autor v polovici 2. storočia, skrývajúci sa za meno apoštola svätého Jakuba Mladšieho, prvého jeruzalemského biskupa. Príbeh je založený na ľudovej viere, že zbožní rodičia požehnanej Panny Márie, svätí Joachim a Anna, boli bezdetní a potom bola Anna zbavená neplodnosti špeciálnym Božím zásahom, rovnako ako v prípade Sáry, ktorá počala Izáka vo svojej starobe (porov. Gn 17, 16).

Boh do svojich požehnaní v Starom zákone vždy zaradzoval prísľub početného potomstva. Preto boli deti považované za dôkaz Božieho požehnania (porov. Ž 127, 3), zatiaľ čo bezdetnosť bola považovaná za znamenie Božieho odmietnutia a vystavovala manželské páry verejnej hanbe. Taký bol prípad svätých Joachima a Anny, keďže neboli požehnaní žiadnymi deťmi. Podľa príbehu bol Joachim dokonca aj verejne pokarhaný za to, že ho Boh odmietol.

Jakubovo protoevanjeliu rozpráva, že po štyridsiatich dňoch modlitby a pôstu sa Anne zjavil Pánov anjel a povedal jej: „Pán vypočul tvoju modlitbu. Počneš a porodíš dieťa a tvoje potomstvo bude známe po celom svete.“ Vo svojej veľkej radosti Anna sľúbila: „Ako žije Pán, môj Boh, ak porodím dieťa, prinesiem ho ako dar Pánovi a ono Mu bude slúžiť na svätom mieste po všetky dni svojho života.“

Na druhý deň sa Joachim a Anna ponáhľali do chrámu a priniesli ďakovnú obetu, hovoriac: „Teraz vieme, že Pán, náš Boh, sa zmiloval nad nami a odpustil nám všetky naše hriechy.“

Keď sledujeme ranú patristickú tradíciu, ktorú nám podali takí veľkí cirkevní otcovia ako svätý Gregor Nysský († 394), svätý Epifanios Salamínsky († 403), svätý Cyril Alexandrijský († 444) a ďalší, dozvedáme sa, že spravodliví rodičia požehnanej Panny Márie, svätí Joachim a Anna, slávnostne sľúbili, že ak budú požehnaní dieťaťom, obetujú ho službe Bohu v chráme. Pán vypočul ich pokornú a vytrvalú modlitbu a požehnal ich dievčatkom menom Mária.

Keď Mária dovŕšila tri roky, jej rodičia splnili svoj sľub, takže priviedli Máriu v sprievode diev do chrámu a obetovali ju službe Bohu. Zverili ju do láskyplnej starostlivosti kňaza Zachariáša, otca svätého Jána Krstiteľa a ich príbuzného, ako to opisuje jedna z večierňových stichír: „Prijmi, Zachariáš, tú, ktorú Boží proroci predpovedali v Duchu, a odprevaď ju do svätého chrámu, aby bola vychovávaná vo svätosti a stala sa božským trónom Vševládneho.“

Rozpráva sa nám, že Zachariáš s radosťou prijal malú Máriu pod svoju ochranu a povedal: „Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch; zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca. Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu“ (Ž 45, 11 – 12)

Tak sa naplnilo Dávidovo proroctvo, ktoré predpovedalo Máriin vstup do chrámu a jej zasvätenie Bohu (Ž 45, 15 – 16). Od toho času zostala požehnaná Panna v chráme a slúžila Bohu, až kým nebola zasnúbená so svätým Jozefom.

Vstup požehnanej Panny Márie do chrámu živým spôsobom opisuje konštantínopolský patriarcha svätý Taras († 806) vo svojej slávnej homílii k tomuto sviatku (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 98, stĺpec 1487n).

Sviatok Vstupu patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov v našom byzantskom obrade. Jeho pôvod možno vysledovať ku koncu 7. storočia. Sviatok vznikol v Jeruzaleme, odkiaľ sa na začiatku 8. storočia dostal do Konštantínopola, ako to naznačujú homílie konštantínopolského patriarchu svätého Germana († 730). Z rovnakého obdobia máme aj homílie svätého Andreja Krétskeho (†740), ktoré to potvrdzujú.

Spomenutá homília svätého Tarasa bola prednesená na konci 8. storočia a s úplnou istotou dokazuje, že tento sviatok bol už slávnostne slávený Konštantínopolskou cirkvou. Sinajský evanjeliár, ktorý Monastieru svätej Kataríny daroval cisár Teodóz III. († 717), jasne ukazuje, že sviatok Vstupu už bol zaradený medzi dvanásť veľkých sviatkov Byzantskej cirkvi.

Liturgické skladby a hymny pre tento sviatok možno nájsť už v gréckom Menaione z 9. storočia. To naznačuje, že počas 9. storočia sa tento sviatok stal všeobecne sláveným na kresťanskom Východe. Väčšina mien autorov týchto hymnov nám nie je známa, ale niektoré z nich nesú meno svojho skladateľa, väčšinou z 9. storočia. Najstarším z nich sa zdá byť Sergios Hagiopolites, jeruzalemský skladateľ († asi 830), ktorému sa pripisujú dve záverečné stichiry Veľkej večierne.

Najväčšiu časť liturgických hymnov pre tento sviatok zložil okolo roku 870 svätý Juraj Nikomédijský, ktorý bol hlavným propagátorom tohto sviatku. Zanechal po sebe aj tri inšpiratívne homílie pre tento sviatok, ktoré vydal Migne (Grécka patrológia, zv. 100, stĺpec 1401n).

Ďalším známym skladateľom z 9. storočia je Jozef Hymnograf († 886). Slávny hudobník na cisárskom dvore Lev Majster (koniec 9. storočia) zložil záverečné hymny pre večiereň a utiereň tohto sviatku. Hoci to bol laik, predniesol sviatočnú homíliu v prítomnosti cisára Leva Múdreho († 912).

Liturgické skladby a hymny tohto sviatku sú veľmi bohaté na poetické výrazy, alegórie a narážky. Živo nám predstavujú veľkú obetu svätých Joachima a Anny, ako aj slávnostný vstup požehnanej Panny Márie do chrámu, sprevádzanej „devami nesúcimi zažaté lampy“.

Tieto hymny majú hlboký teologický význam a zaoberajú sa nielen tajomstvom sviatku, ale aj nádherne vychvaľujú Máriinu svätosť, panenstvo a božské materstvo, pričom narážajú na príchod Krista:

„Dnes si, Presvätá, obetovaná v Pánovom chráme, aby si bola pripravená ako božský príbytok pre Neho“ (utiereň, kánon sviatku).

Keďže tento sviatok sa slávi v čase Filipovky, považuje sa aj za prípravu na sviatok Narodenia nášho Pána. Z tohto dôvodu pri utierni sviatku už začíname spievať vianočný kánon, pričom štartujeme slovami: „Kristus sa rodí, oslavujte Ho…“ Potom sa kánon sviatku sa uzatvára deviatym irmosom Vianoce, ktorý už v duchu vidí Kristovo narodenie: „Kontemplujem podivné a najúžasnejšie tajomstvo.“

Jaskyňa sa stala nebom, Panna trónom cherubínov a jasličky miestom, kde leží Kristus, nepochopiteľný Boh. „Velebme a chváľme Ho naveky!“ Z tohto dôvodu na sviatok Vstupu požehnanej Panny Márie do chrámu začínali mladí ľudia v Starej zemi nacvičovať vianočné koledy, aby sa pripravili na koledovanie počas vianočného obdobia. Ako vidíme, všetky zvyky nášho národa majú hlboký náboženský význam.

Aký je duchovný význam tohto sviatku? Predovšetkým nám rozpráva o pripravenosti a radostnej ochote Máriiných rodičov, svätých Joachima a Anny, obetovať svoju dcérku službe Bohu. V jednom z hymnov sa nám rozpráva, že keď Anna priviedla malú Máriu do chrámu, povzbudzovala ju týmito slovami: „Choď, dieťa moje, choď k Tomu, ktorý mi ťa dal, a staň sa obetným darom pre Neho, ako sladko voňajúca obeta.“ Ale nielen zbožní rodičia s radosťou obetovali svoje dieťa Bohu, ale aj dieťa ich ochotne poslúchlo, presvedčené, že taká je Božia vôľa.

Bohužiaľ, dnes máme čoraz menej mladých ľudí, ktorí sa obetujú službe Bohu vo svätom kňazstve alebo rehoľnom živote. Ani medzi našimi ľuďmi nie je veľa ochotných rodičov, ktorí sú pripravení povedať Bohu spolu so svätou Annou: „Pane, obetujem Ti do služby svoje dieťa, keďže ono je Tvoj dar pre mňa!“ Naopak, je veľa rodičov, ktorí sú proti Božiemu povolaniu svojich detí. Niet divu, že v našich eparchiách je veľký nedostatok kňazov a rehoľníkov.

Musíme pamätať na to, že kňazské a rehoľné povolania sa pestujú a dozrievajú v dobrých kresťanských rodinách. Dobrá kresťanská domácnosť je kolískou povolania, takpovediac prvým duchovným seminárom. Hovorí sa, že väčšina kňazských a rehoľných povolaní vyklíči v nevinných srdciach detí vo veku od šiestich do štrnástich rokov, v čase, keď je dieťa ešte pod silným vplyvom svojich rodičov. Preto rodičia musia byť presvedčení, že ich dieťa je pre nich vzácnym darom od Boha a že obetovaním svojho dieťaťa službe Bohu si vyberajú pre svoje deti „lepší podiel“ (Lk 10, 42).

Nech sa sviatok Vstupu požehnanej Panny Márie do chrámu stane pre nás osobitným dňom vrúcnej modlitby za kňazské a rehoľné povolania medzi našou mládežou. Modlime sa aj za rodičov, aby podľa inšpirujúceho príkladu svätých Joachima a Anny radi obetovali svoje deti službe Bohu, keď budú povolané. Modlime sa predovšetkým za našich mladých, aby podľa vznešeného príkladu požehnanej Panny Márie s vďačnosťou nasledovali hlas svojho Božieho povolania a ochotne sa obetovali službe Bohu. Urobme z tohto sviatku Vstupuslávnostný a modlitbový Deň duchovných povolaní.

Tropár sviatku (4. hlas)

Dnešok je predohrou Božej dobrotivosti a predzvesťou spásy ľudí, lebo Panna Mária sa zjavuje v Božom chráme a všetkým predpovedá Krista. Vzývajme ju hlasným volaním: „Raduj sa, naplnenie Stvoriteľovho plánu!“

Kondák (4. hlas)

Dnes sa prečistý chrám Spasiteľa, vzácna komnata a Panna, svätý poklad Božej slávy, uvádza do Pánovho domu a prináša so sebou milosť božského Ducha; ktorú chvália Boží anjeli, pretože ona je nebeským svätostánkom.

Stichira na večierni

Po prijatí plodu sľubu, plodu, ktorý prišiel od Pána, dnes Joachim a Anna priniesli v chráme ako prijateľnú obetu Bohorodičku a veľkňaz Zachariáš ju prijal s požehnaním.

Zdroj: https://archpitt.org/the-entrance-of-the-virgin-mary-into-the-temple-according-to-the-byzantine-rite-tradition/ Preložil o. Ján Krupa